Ukradnutý svet

28

Noela sa prebrodila snehom do lesa, kde bola pokrývka menšia kvôli husto rastúcim stromom. „Elias?" kričala. Jeho stopy boli chaotické, akoby sa prechádzal len tak, bez konkrétneho smeru. „Nemám chuť ťa hľadať! Kde trčíš?"

Zoskočil zo stromu hneď za ňou. Strhla sa a krátko vykríkla. „Zlé svedomie, ryba?" posmieval sa jej.

Zagúľala očami a otočila sa k nemu. „Skúsim ťa takto vydesiť ja a uvidíme, či budeš pokojný. Prečo sa hráš na opicu?"

Mykol plecami. „Počul som kroky, som len opatrný. Čo chceš?"

Zložila si ruky na prsiach. „Čo keby si sa správal aspoň slušne, keď už milší byť nedokážeš? Môžeš byť na mňa nahnevaný, ale nebudeš so mnou zametať!" Aj ona mala svoje hranice tolerancie.

„Prečo by som nemohol?" opýtal sa sebavedome. „Z nás dvoch som silnejší. A silnejší vždy vyhráva."

Nadvihla obočie. Tak týmto sa teda zastrašiť nedá! „A ja som žena, s tým sa nemôžeš porovnávať. Nevidel si ma nasr... nahnevanú."

Pobavene obišiel jej krehké, nie práve silné telo. „Tvoje pohlavie nezmení môj prístup, Noela. Stále si Kendallová. Stále si dcérou tých, ktorí dali zabiť mojich rodičov."

Zaškrípala zubami. „A čo mám robiť, dať si prepísať priezvisko a prepumpovať krv? Spamätaj sa konečne, už si sa po mne vozil dosť! Ja som tvojich rodičov nezabila." Prižmúrila naňho oči.

„Budem sa po tebe voziť, koľko chcem. Kendallovi moji rodičia nestačili a ja sa neuspokojím len s tým, že ty si tú vraždu nespáchala." Pohŕdavo si odfrkol. „Si rovnaká ako on. Rozmaznaná. Ctižiadostivá. Nevieš, aké je to byť odpadom spoločnosti."

Nevydržala to a vrazila mu. Začína v tom mať prax. „Nič o mne nevieš! Nevieš, čo som musela u otca znášať, k čomu ma nútil!" Dupla nohou. Jej zneužívanie možno nebolo fyzické, ale rany na duši zostali. Rany, ktoré ani Elias nevidel. Udrela ho ešte raz – do hrude. A ešte raz, kým jej nechytil zápästia, aby to znovu neurobila.

„Už sa ma nikdy viac nedotkni," zachrčal nebezpečne.

Noela bola príliš rozhnevaná, aby začula nebezpečný podtón v jeho hlase. „Och, lebo čo? Ublížiš mi? Tak do toho, ak si myslíš, že sa tým niečo vyrieši!" Zase doňho strčila.

Elias sa neovládol. Zaboleli ho zuby a k moci sa dostal predátor, ktorým bol. V tme sa zaleskli upírske tesáky a vrhol sa na Noelu.

Tá zrevala a v poslednej chvíli uhla. Elias mal čo robiť, aby udržal pod kontrolou moc druidov a upírov a ona si neuvedomila, že ho asi nemala tak vytočiť. Chcela ho schladiť a tak naňho zo stromu zhodila poriadnu dávku snehu, potom mávla rukou a obalila ho do nej. Vyzeral ako snehuliak.

Otriasol sa a chvíľu ju pohľadom hľadal. Utekala pred ním.

Výborne, zahrajú sa. Zavyl ako zviera a pustil sa za ňou.

Rhys si vypočul Wininu reč a nedôverčivo sa mračil. „Nie je to trochu... extrémne?" pokúsil sa vyjadriť správne slovo.

Win sa prestala prechádzať po maličkej izbe a pozrela naňho. Jej zelené oči prezrádzali, že ju to neteší. Zahryzla si do pery. „Ja už neviem, ako inak by sa to dalo spraviť. Nenechám sa zabiť."

„To ani ja, ale... neočakával som taký návrh od teba." Oprel sa o záhlavie postele. „Si nejaká nervózna."

Rozhodne bola. Po celý čas, čo tu boli, sa cítila ako medzi dvoma mlynskými kameňmi. Nechápala, ako mohla ovládnuť sily severu aj východu a každú chvíľu čakala, že Akselsen medzi rečou spomenie, ako ho spútala silami severu, keď ostatní vedia, že ovláda východ. Prítomnosť vojvodu jej nepomáhala. „Nečuduj sa, prerastá mi to cez hlavu." Oboma rukami si prehrabla kučery.