Ukradnutý svet

38

Rhys zaspal v momente, keď sa dotkol vankúša. Bolela ho hlava zo straty krvi a neustáleho unikania.

Keď sa zobudil, bol odpočinutý a okrem miernej bolesti svalov sa cítil výborne. Objavil pripojenú kúpeľňu a doprial si horúcu sprchu. Práve z nej vychádzal, keď sa ozvalo klopanie na dvere. Rýchlo si okolo bokov omotal uterák a zakričal: „Ďalej!"

Bola to Win. Svetlé kučery mala mierne vlhké zo sprchy oblečená bola v bielych šatách s dlhými rukávmi. Keď ho uvidela, očervenela a otočila sa mu chrbtom. „Prepáč, nevedela som..."

Zasmial sa a začal sa za jej chrbtom obliekať. „To je v poriadku, Win. Čo ťa sem privádza?"

„Nuž, chcela som sa opýtať na tvoj názor na celú túto absurdnosť."

„Myslel som si, že sa ti uľaví. Našla si svojich rodičov. Sú na našej strane." Natiahol na seba nohavice.

Win upierala pohľad na biele steny. „To nerieši naše problémy. Uľavilo sa mi, že sú v bezpečí, ale stále tu máme proroctvo a sprisahanie."

„Ani s jedným toho veľa nezmôžeme." Hodil na seba šedé tričko. „Všetci sme teraz na odstrel."

„Takže končíme? Proste to necháme tak? Keď vieme, čo vojvodovia robia s naším svetom?"

Usmial sa. „Zrazu je to náš svet?"

Prudko sa otočila. „Neznervózňuj ma ešte aj tým. Nie je pre mňa ľahké prijať, že ma rodičia vychovávali v klamstve."

Posadil sa na posteľ, aby sa obul. „Pokiaľ viem, práve to ti zachránilo život. Ty by si to pre svoje dieťa neurobila?"

Naše dieťa! chcelo sa jej vykríknuť. Zaškrípala zubami. „Zrejme áno. Ale o to nejde."

„A o čo teda ide?" Vstal, aby boli na jednej úrovni. Modré oči mal ostražité.

„Ja neviem, Rhys, ale niečo sa deje. Sám to cítiš, však?"

„Winifred, odkedy som sa pridal k čarodejníkom, cítim, že sa niečo deje. No vykradnutím skladu naša cesta skončila. Máme knihy."

Pripadala si komicky, že len prednedávnom bola ich situácia opačná. Ona sa odmietala zapojiť a on ju k tomu nútil. „Takže takto to končí?" Rozhodila rukami. „Uprostred všetkého?"

Rhys nepotláčal svoju divokú čarodejnícku stránku a do hádky s Win sa pustil rád. „A čo mám robiť, zniesť modré z neba? Si len decko, Winifred, súčasnému systému sa nepostavíš. Aj ty si bastard ako ja."

Oči sa jej rozšírili. „Som čo som, Rhys a nebudem sa skrývať ako nejaká krysa!" Ruky jej lietali všade naokolo, spolu s vlasmi. „Ja mám právo na život a kým dýcham, budem oň bojovať!" Tak ako o život nášho syna. To mu ale nepovedala. Jej vidina nie je stopercentná. Stačí jediné rozhodnutie, aby sa nesplnila. A ona nechcela obmedzovať Rhysovu budúcnosť.

„Ty vieš jedno veľké nič o boji za život! Tvoji rodičia ťa chránili ako vzácnu rastlinu, veď sa na seba pozri!" Ukázal na ňu. „Sotva sa vieš brániť! Keby si s tým lukom nebola zviazaná, netrafíš ani oceán z útesu!"

Urazená hrdosť sa rýchlo zmenila na hnev. „Aspoň neutekám sama pred sebou!" Dupla nohou. „Máš dvadsať rokov a odmietaš mať priateľov, dokonca aj vlastnú rodinu len zo strachu, že ich raz stratíš! Tak ja ti niečo poviem – svoj boj sám nikdy nevyhráš! Nebyť nás, nedostaneš sa ani do tej prekliatej miestnosti."

„Treba podotknúť, že bez vás by sa ma ani nepokúsil uspať môj blízky spojenec, nenaháňali ma tvoji rodičia a neuväznili v nejakej prašivej cele. Mám pokračovať?"