Ukradnutý svet

Epilóg

O niekoľko rokov neskôr...

Win vedela, že dnes sa jej dávna vízia splní. Naháňala svojho syna po záhrade a ten malý čertík jej ušiel do paláca. Nemusela hádať, kam mieri. Dobehla za ním do trónnej siene.

„Ty malý podvodník, ušiel si mi!" karhala ho s úsmevom.

Chlapček sa zaškeril úsmevom podobným Rhysovmu a keď ho dobehla, náhlil sa k otcovi stojacemu pred schodmi vedúcimi k trónu.

„Oci, oci!" vykríkol, než sa mu hodil do náručia.

Rhys neváhal a zdvihol ho. „Tak čo ty malý nezbedník, zase hneváš svoju mamu?"

Win urazene zastala. „Áno. Nanešťastie, túto vlastnosť zdedil po tebe."

Obaja sa na ňu ospravedlňujúco usmiali, jeden ako druhý. Nedokázala sa na nich hnevať dlho.

Rhys pobozkal syna na čelo. „Nemôžeš toto našej Win robiť," prikazoval mu výchovne. „Inak si pomyslí, že jeden takýto nezbedník jej stačí a nikdy nebudeš mať súrodenca."

Vyprskla do smiechu. „Na to je už trochu neskoro, Veličenstvo," prezradila mu. „A úprimne dúfam, že to bude dcéra, aby pre zmenu privádzala do šialenstva teba."

„Ja budem mať súrodenca!" zatlieskal ich prvorodený a keď ho Rhys pustil, rozbehol sa k nej, aby ju objal.

Rhys sa rozžiaril. Jeho strach z rodiny dávno pominul. „Naozaj?"

S úsmevom prikývla. „Áno, Veličenstvo."

Rhys ju objal. „Jasper, čo keby si sa šiel teraz na chvíľu hrať k strýkovi Conorovi a tete Amy?" poprosil syna.

Jasper nespokojne našpúlil pery. „Musím? Vždy keď za nimi idem, sú vo svojich komnatách a idú odtiaľ čudné zvuky."

Win zamaskovala smiech kašľom.

„Tak sa choď pozrieť na strýka Eliasa a tetu Noelu a ich dvojičky."

To už znelo lepšie. Jasper nadskočil a už ho nebolo.

Rhys po jeho odchode pobozkal svoju kráľovnú. Spoločne vyšli na ružami obrastený balkón a pozorovali životom pulzujúci palác.

„Takže ďalší kráľovský potomok, drahá?" Mimovoľne sa pohrával s jej svetlou kučierkou.

„Už to tak vyzerá. Začala by som sa báť, Rhys. Ak budú naše deti naozaj po nás, čakajú nás zaujímavé roky."

„Nič iné ani neočakávam." Zamotal jej do vlasov práve rozkvitnutú ružu. „Och, a aby som nezabudol." Podal jej malú čokoládovú pralinku.

Win neverila, že by vydržal tak dlho plniť svoj sľub. Každý týždeň jej nosil nejakú čokoládovú sladkosť.

Už celých dvadsať rokov.

Doslov

Tak a dopracovali sme sa až na koniec. Celý príbeh má približne 90 000 slov a s prestávkami mi jeho písanie trvalo jeden rok. Pôvodne mal mať len niečo cez 20 kapitol, ale zdali sa mi dlhé a tak som ich rozdelila.

Tí viac zbehlí v dejepise asi vedia, že inkvizícia začala o niečo neskôr než som napísala, a to až po roku 1200. Avšak od nástupu moci cirkvi boli všetky pohanské viery a náboženstvá potláčané a asi si všetci vieme predstaviť, že bosorky so svojimi odvarmi, lietajúce víly, krvsajúci upíri a pod. neboli práve na zozname neškodných obyvateľov. Tak ako dnes, si vtedajší ľudia mohli povedať „To čo je iné ako my, sem nepatrí."

Čo sa týka samotnej inkvizície, asi každý kto niekedy videl učebnicu dejepisu vie, že veci ktoré som opísala sa skutočne odohrali. Najviac boli upaľované ženy, ale smrť neobišla ani mužov. A obvykle keď je v spoločenstve nedostatok žien, nevyhnutne to vedie k prudkému poklesu jeho členov. A čím menej členov, tým ľahšie je ich ovládnuť. Takto sa dostali k moci vojvodovia.

Ukradnutý svet mal byť len jeden príbeh bez pokračovania, ale keď som si už vytvorila taký komplikovaný svet, nedalo mi to a dopísala som ďalšiu časť. Tá prináša nové problémy a nové postavy, hoci sa objavia aj naši starí známi (chudáčik Finley príde o ďalšie auto).

Prichádza teda otázka, či mám alebo nemám zverejniť pokračovanie. Je k nemu potrebná korekcia a opäť prečíslovanie kapitol, čo mi zaberie niekoľko týždňov. V tejto novej časti sa dozvieme čo sa stalo s kráľovskou jasnovidkou Evou, prečo Finley pomáhal krížencom a čo všetko si museli vytrpieť rodiny uväznených vojvodov.