Ukradnutý svet

13

Popoludní dorazili do cieľa. Štrasburg bol obrovský, plný historických pamiatok, moderne vyzerajúcich budov a betónu. Videli tu mnoho áut z celej Európy. Mesto pulzovalo životom.

Natankovali a zaparkovali pred nákupným centrom. Win už bola hore a nahlas zívala.

„Dobre, tu by nás nemali tak skoro nájsť." Rhys si vzal späť svoj kabát a Win sa začervenala, že pod ním celý čas spala. Bol jemný a teplý. „Chce to zásoby."

Vystúpili, aby si natiahli unavené svaly. Win bolelo všetko od včerajšieho behu a jazdy na koni. Dala by čokoľvek za masáž.

„Noela potrebuje šaty na prezlečenie, nemá žiadne veci," robil Rhys zoznam. „Elias tiež. Budete nakupovať spolu, máte na to hodinu." Podal im peniaze, ktoré našli v aute. Ten chlap tam mal celý majetok. „Dozrite na seba."

Obaja prikývli, vzali si peniaze, Noela dostala jednu z Rhysových dýk, a zmizli v nákupnom centre.

„Ja sa postarám o potraviny," ponúkla sa Amy.

„Vďaka. O hodinu pri aute."

Prikývla aj ona odišla.

„Tak," otočil sa k Win. „A my dvaja si dáme rande. Poď." Hodil jej vak z kufra a šiel opačným smerom než Amy, Noela a Elias.

Prešli cez ulicu a vošli do fitness centra. Rhys čosi vybavoval po francúzsky, než dostali kľúče od skriniek.

„Snažíš sa mi naznačiť, že som tučná?" Win nadvihla obočie.

Pobavene očami prešiel po jej tele. „Len na tých správnych miestach." Postrčil ju do šatne. „Obleč si niečo elastické, aby si sa vedela hýbať. O päť minút ťa tu čakám."

Pobúrená jeho rozkazovačnosťou naňho vyplazila jazyk, čo ale nevidel, lebo zmizol v šatni.

Keď sa prezliekli, zaviedol ju do prázdnej miestnosti slúžiacej na cvičenie menších skupín. Boli tam pohodlné podložky, jednu stenu pokrývali zrkadlá a cez okná mali výhľad na centrum Štrasburgu.

„Zvláštne, obvykle rande zahŕňa večeru a príjemné prostredie," neodpustila si Win.

Rhys sa uškrnul. Mal na sebe voľné nohavice a tielko. „Ospravedlňujem sa za svoj netakt. Raz ti to vynahradím, ale teraz ťa potrebujem dostať do formy."

Ustúpila. „Zabudni, biť sa s tebou nebudem!" Dobre poznala svoje šance. Nikdy sa nevenovala športom, ani bojovým umeniam a pri pohľade na jeho pohyby vedela, že by ju zložil do troch sekúnd a to jednou rukou.

„Winifred, je veľmi reálne, že čoskoro budeme čeliť útoku a my si nemôžeme dovoliť mať ťa ako príťaž. Aspoň základnú sebaobranu by si mohla zvládnuť."

Ustúpila ešte o jeden krok. „Čo chápeš pod pojmom základná sebaobrana?" Nepáčilo sa jej, že sa bude akokoľvek biť.

„Tak napríklad – zbadáš nepriateľa, ktorý sa k tebe rozbehne, čo urobíš?"

„Utečiem." To nechcelo veľa rozmýšľania.

„Výborne," pochválil ju. „Pri útoku je dôležité zapamätať si pár vecí." Začal okolo nej krúžiť a ona sa inštinktívne otáčala s ním. „Nepriateľa maj vždy na očiach, presne ako to robíš. Rozhoduj sa rýchlo, ide o sekundy. Spoliehaj sa na adrenalín, nebojuj o zdravý rozum. V panike sa tvoje telo prepne do iného režimu, prispôsob sa mu."

S tým nebude mať problém. Už teraz cítila napätie, varovanie.

„Takže útek. Rozbehneš sa. Kam?"