Ukradnutý svet

25

Než došlo na reči, Amy podotkla, že nemajú takmer žiadne jedlo, nehovoriac o iných prostriedkoch. Aj vojvoda uprednostnil jedlo pred odpoveďami. Bol celkom milý, keď ich už nechcel zabiť.

Sedeli na schodoch a dohadovali sa, čo so vzniknutým problémom. Do Mariboru je to len kúsok a Noela v Kendallovom dome obnovila ich financie. Vykradla mu trezor. Otázkou zostávalo, kto skočí na nákup. Vojvodu hneď zrušili, nechceli riskovať. Elias bol mimo a zo šoférov ostala len Win, ktorá odmietla znova viesť auto lesom, a Rhys.

Amy sa ponúkla, že dohliadne na "zlého chlapca", ak oni nakúpia. A tak si vzali kľúče, zopár zbraní, a vydali sa na cestu lesom.

Win to po celý čas hádzalo zo strany na stranu. Keď sa dostali na normálnu cestu, takmer vystúpila a pobozkala ju. Aby sa zamestnala, prerátavala peniaze a robila si zoznam. V jednej chvíli zdvihla hlavu a zamračila sa. „Počuj, akosi sa z nás stala nejaká stereotypná rodina. My ideme na nákup a doma nás čakajú štyri rozhádané hladné krky. Neboli sme ešte prednedávnom na úteku?"

Rhysovi sa na perách pohrával úsmev. „Nie je toto tvoj sen?"

Uvedomila si, že nie. Prečo? Doteraz to bol cieľ jej života. Samozrejme, vtedy ešte nemala za pätami hordu zabijakov a obvinenie z vraždy na krku. „Možno som prehodnotila svoje názory." Dopísala zoznam. „V dome nie je elektrina, musíme kúpiť veľa sviečok. A zišiel by sa aj hasiaci prístroj."

„Máme Noelu, nepotrebujeme hasiaci prístroj." Spomalil, aby zistil, kadiaľ sa ide k najbližšiemu hypermarketu. „Vystačia nám peniaze?"

„Mali by." Vložila si ich do peňaženky. „Čo tvoje oko? Bolí?"

Rhys si opatrne prstom prešiel po modrine. „Menej ako moja hrdosť. A ty? Nič ťa nebolí?"

„Okrem všetkých svalov nie." Začať športovať by nebolo na škodu. Podčiarkla zoznam a aj ten odložila. „Tu doľava."

Zabočil a zastali sa na veľkom parkovisku. Win si vzala jednu dýku a on zvyšné tri. Potom úplne mierumilovne vošli.

Win sa rýchlo zorientovala a začala hádzať do košíka potrebné potraviny. Bola obmedzená faktom, že nemajú chladničku, len chladnejšiu komoru. Keď prechádzali už treťou uličkou a Rhys sa bavil pohľadom na ňu, ako behá sem a tam, pozrela naňho s výzvou v očiach. „Čo keby si aj ty niečo robil? Veľmi mi nepomáhaš."

Veselo sa oprel o vozík. „Nemám pocit, že potrebuješ pomoc." Prihodil balíček sladkostí, ktorý mal po ruke.

„Ty si s rodičmi nikdy nechodil na nákup?" Vložila niekoľko položiek zo zoznamu. V ústach mala pero, ktorým si ich odškrtávala a nevšimla si, ako jeho pohľad potemnel.

„Nemám rodičov," priznal, sám nevedel prečo. „Nechali ma v sirotinci."

Win vypadlo pero z úst, ako jej klesla sánka. „Ach, Rhys, to ma mrzí." Vzala jeho dlaň do svojej.

„Nemusí, nepoznal som ich." Vytrhol sa jej a pokračoval ďalej. Win ho nasledovala.

„Ako si sa dostal... k čarodejníkom? Keď si ani nevedel, že k nim patríš?" vyzvedala. Zastali uprostred uličky a on jej zarmútene pozrel do očí.

„Sirotinec, v ktorom som vyrastal, patril kláštoru. Ako päťročný som začal hýbať vecami a podobne. Zavolali kňaza, ktorý zo mňa mal vyhnať diabla," spomínal. „Ušiel som a o niekoľko dní ma našiel jeden čarodejník. Vzal ma do Domu a tam som strávil zvyšok detstva."

S dlaňou na srdci počúvala. Tak preto sa k nej správal tak odmerane. Ona sa sťažovala, že ju odtrhli od rodičov a pohodlného života a on musel utiecť pred bláznivými fanatikmi vo veku, kedy jej najväčším problémom bolo, že nový ružový plyšák nemá správny odtieň. „Tam si spoznal Amy? Preto ste si takí blízki?"