Ukradnutý svet

1

S prvým snehom zavítala do mesta Greenock na západnom pobreží Škótska aj tradičná sezónna chrípka. Začiatok novembra bol neobvykle chladný a veterný.

Napriek mínusovým teplotám sa na prvom poschodí starobylého domu na okraji mesta otvorilo okno a do tmavej noci sa vynorila hlava s rozstrapatenými vlasmi farby slamy. Zelené oči boli opuchnuté od spánku. Budík hlásil, že sú tri hodiny ráno.

„Prečo ja?" zafňukalo dievča detským hláskom a chladilo si rozhorúčené telo. Chvíľu tam len tak stála, potom sa malátne vyšuchtala z izby len v nočnej košieľke. Cupitala po schodoch najtichšie ako vedela, aby nezobudila rodičov.

V obývačke začala prehrabávať skrinky, ako hľadala lekárničku. Zrejme tým predsa len zobudila rodičov, pretože na schodoch začula kroky.

„Win? Si to ty?" šepkal do tmy jemný hlások jej mamy.

Zvrtla sa a napriek ubolenému hrdlu vykríkla. Jej krehká, drobná mama s tvárou anjela, rovnými čiernymi vlasmi a priateľskými hnedými očami, schádzala po schodoch a v ruke pevne zvierala revolver. „Krucinál, mami, daj to dolu," prskla a vložila si teplomer do ucha.

Jej mama zbraň ihneď odložila. „Čo tu strašíš tak skoro ráno?"

Win jej po pípnutí len hodila teplomer. „Hádaj."

„Winifred Craigová, čo to máš za zvláštnu schopnosť chytiť každý rok chrípku?" skríkla, keď uvidela číslicu. Tridsaťosem jeden.

„Neviem, opýtaj sa môjho doktora." Hodila sa do kresla s dlaňami na čele. Všetko ju bolelo. „Škriabe ma v krku a bolí ma hlava," posťažovala sa.

„Ráno ťa vezmem k doktorovi," vzdychla jej mama a posadila sa k nej s pohárom vody.

„Lis, čo sa to tu deje?" zavrčal dunivý hlas jej otca, keď pátral po svojej manželke. Tá mu kývla a nebadane sa usmiala. Winifredin otec vyzeral po vylezení z postele rovnako ako jeho dcéra. Vlasy mal na hlave ako vtáčie hniezdo a modrozelené oči opuchnuté. Keď kráčal dolu, niesol sa ako opilec.

„Win nám zase chytila chrípku," vzdychla Lis hladiac dcéru po vlasoch. Vždy bola prekvapená, ako veľmi sa podobá na otca. Zdedila po ňom neposlušné vlasy, živé oči a aj vysokú postavu. Po nej mala len srdcovitú a mierne bucľatú tváričku.

„Už zase, drobček?" Posadil sa k nim a Win zavrčala. Neprestal ju volať drobček, ani keď prerástla vlastnú mamu. Pravda, jemu je stále len po hruď, keďže jej otcovi do dvoch metrov chýba len päť centimetrov.

„Neporuším predsa dlhoročnú tradíciu," zívla. Jej rodičia okolo nej sedeli ako nejaká stráž. To je osud jedináčikov. Ešte aj v sedemnástich je ich malé dievčatko, ktoré si priniesli z pôrodnice.

„Pôjdeš ešte spať?" zaujímalo Lis.

„Nie. Nezaspala by som." Ponaťahovala sa. „Dám si tabletku a pozriem si telku. Do rána by mi mala teplota klesnúť."

„Keby nie, zobuď nás," prosila ju mama. „My si ešte pospíme."

„Spoľahni sa." Nechala sa mamou pobozkať na čelo a otec jej stisol ruku.

Winifred počkala, kým sa zavrú v izbe a zapla si televízor. Potom si dala tabletku na zníženie horúčky a až do rána prepínala kanály.

O pol ôsmej už bola najedená a oblečená, aby mohli vyraziť k doktorovi. Ako prvý sa objavil jej otec Mitch, ako vždy meškal a kávu si vypil doslova na ex. „Musím ísť, dorbček," rozlúčil sa a priložil jej ruku na čelo. Teplota jej klesla na trdsať sedem päť a opäť stúpala. „Mama o chvíľu vstane tiež." A vybehol von. Jeho auto vyrazilo z príjazdovej cesty so škrípaním pneumatík. Susedia z nich musia mať radosť.