Ukradnutý svet

5

Amy si chcela odtrhnúť uši. Nielenže im Win ušla, ešte aj spustili poplach. „Dúfam, že si spokojný!" povedala mu nahnevane. „Teraz nás zavrú." A v magickom svete nie sú k väzňom nijako prívetiví. O pár sekúnd sa sem nahrnú bosorky a nájdu ich tu.

„Čuš, nech porozmýšľam!"

„V tomto hluku? To do toho, ja si tu zatiaľ sadnem, dobre?"

Chlapec vytiahol z vrecka mobil, zapol kameru a začal si natáčať stojan zo všetkých strán, z diaľky aj zblízka.

„Ty si sa vážne zbláznil!" rozhorčila sa Amy. „Musíme zdrhnúť!" Až ju bolelo hrdlo, ako si šla vykričať hlasivky.

„Ešte chvíľu." Stojan aj odfotil. Oči mu svietili neurčitou emóciou.

„Vedel si o tom otvore?" kľakla si k miestu, kde zmizla Winifred.

„Nie. Nájdi fakľu, po schodoch to už nepôjde. Dúfajme, že ani ostatní o ňom nevedia." Aj cez hluk počuli dupot nôh. Vietor definitívne ustal, zahasil všetky sviečky a aj niekoľko fakieľ. Amy vzala najbližšiu horiacu fakľu a prezerala si porozhadzované predmety. Jej pohľad pristál na nenápadnom prsteni s ozdobnými rytinami. Ukryla si ho do vrecka nohavíc. Začala zostupovať do otvoru.

Chlapec si naposledy odfotil stojan a tiež sa pobral za ňou. Najprv si ale vezme suvenír, zaslúži si ho. Zo steny strhol malý prívesok v tvare meča na koženom remienku a usmial sa. Áno, o tejto hračke už počul. Môže sa zísť.

Viac sa nezdržiaval, vkĺzol do otvoru a ťažký kamenný blok za sebou uzavrel. O pol minúty neskôr do miestnosti vbehli desiatky čarodejníkov a bosoriek.

Zoskočil na zem a nadýchol sa. Jeho aj Amynu tvár osvetľovalo len mäkké svetlo ohňa. Obaja dychčali námahou. „Dnes sme to poriadne prehnali," skonštatovala Amy.

„Keby tá malá mrcha urobila, čo som jej povedal..." sršal hnevom. „Keď ju dostanem do rúk, vykrútim jej krk!"

„Pokoj, koniec-koncov sme ju uniesli."

„A navždy stratili možnosť dostať sa k stojanu." Prevzal od nej fakľu. „Radšej poďme, než prídeme o svetlo." Vydal sa rovnakou cestou ako Win.

Winifred opatrne našľapovala a pred sebou obranne držala fakľu. Bola v mučivom tichu a to ju desilo. Každú chvíľu očakávala, že sa niečo vynorí z tmy a zje ju.

Chodba sa niekoľkokrát stáčala, delila na ďalšie a pod malým uhlom klesala. Aby nešla len tak naslepo vždy si vybrala ľavú cestu. Stratila pojem o čase, len neúnavne kráčala vpred, tulec aj s lukom ju ťažili na chrbte. Prečo si ich vlastne vzala? Pochybovala, že ich bude môcť použiť. Rozhodne nie v tejto tme, kde musí navyše držať fakľu.

Prešla ďalšou zatáčkou doľava a zastala. Pred ňou bola chodba s celami. Tri na jednej, tri na druhej strane. Krucinál, snáď som nenakráčala priamo do nejakej temnice? Preglgla a pomaly, myšacími krokmi šla vpred. V celách nič nevidela, okrem drevených priční. Žiadne okno. Len všadeprítomné tiene. Hrôzostrašné tiene. Srdce jej tĺklo až v krku.

Zvrieskla, keď jej pohľad dopadol na niečo v tvare ľudského tela. Upokoj sa, Win. Tu by neprežila ani myš, nie to človek. Zastala, aby to predýchala. A potom ju úplne ochromil strach, keď sa to niečo nielen pohlo, ale uprelo na ňu šedé oči. Ach, nie, teraz umriem.

Vo svetle fakle sa objavila postava. Vysoká, so širokými plecami a pružným telom. Možno trochu chudým. Win sa nedokázala pohnúť a to sa jej stalo osudným. Postava sa pritisla k mrežiam, natiahla ruku a zdrapla ju za voľné zápästie. Zase zvrieskla a strach ju nadobro pohltil. Pozrela do tých šedých očí a uvidela v nich toľkú krutosť, až sa jej chcelo zvracať.