Ukradnutý svet

43

Win strčili do najvzdialenejšej cely v podzemí a zavreli ju krátko pred tým, než sa vrhla k mrežiam. „Sakra, musíte ma vypočuť!" Mykla nimi. „Klamú vám! Chcú pre seba niečo, čo im nikdy nepatrilo!"

Vlci ju bez slova ju nechali v cele osvetlenej len dvoma fakľami. Jej luk a paličku odložili na policu pred celou.

„No tak, nemôžete ma tu nechať! Všetkých nás pozabíjajú!" kričala na plné hrdlo.

Porazene sa oprela o mreže. Ako sa dostane von? Otočila sa, aby pohľadala nejakú páku alebo kus kovu.

Vykríkla a pritisla sa čo najbližšie k mrežiam. Takmer na mieste dostala infarkt.

Na prični vo vzdialenejšom rohu ležala nehybná postava celá pokrytá jemnou pavučinou. Vyzerala ako poriadne stará mŕtvola. A poriadne zachovalá mŕtvola.

Win sa k nej myšacími krokmi posúvala. Pozorne sledovala, či sa nehýbe a zistila, že jej hruď sa pravidelne dvíha a klesá.

Žije.

Vydýchla si. Pokúšala sa rozoznať tvár neznámej ženy. Vyzerala, že je približne v jej veku, možno o niečo staršia. Mala kučeravé čierne vlasy a na sebe jednoduché nohavice a rolák. Nie práve moderné strihy.

„Sl-slečna?" oslovila ju váhavo.

Žena nereagovala.

„Ste... pri vedomí?" Prišla a ž k nej. Štuchla do nej jedným prstom. Ženou to ani nehlo.

„Haló, je vám niečo?" Nevidela žiadne zranenie, hoci pod tou pavučinou sa to nedalo celkom rozoznať. Prekonala nechuť a začala ju z nej oberať. Odkryla jej nohy, potom brucho a nakoniec tvár. Len čo tak urobila, žena otvorila oči a zhlboka sa nadýchla.

Win od nej odskočila. Pripomínala jej oživenú mŕtvolu.

„Ach, čo sa deje?" prehovorila žena zachrípnutým hlasom. Win prekvapilo, že hovorí po anglicky. To je zvláštne. „Kde je moje dieťa?" Otočila sa. „Kto si ty? Kde sme?" Rozhliadla sa. „Stále v cele. Ako dlho som tu? Kde je?"

„J-ja som Winifred. Zavreli ma sem."

Žena vstala a prešla k mrežiam. „Vzal mi dieťa," plakala. „Všetko mi vzal."

„Kto?"

„Uniesol ma sem!" Päsťou udrela do mreží. „Zobral mi novonarodené dieťa! Vzal mi moje maličké!"

Win sa k nej bála priblížiť. „Ale kto? A kto ste vy? Ako dlho ste tam... spali?" A aký to má súvis s vojvodami?

Žena zrýchlene dýchala. „Volám sa Brianna." Konečne sa spamätala. „A netuším, ako dlho tu som. Aký je rok?"

„Dvetisíc osemnásť."

Žena zbledla a klesla na pričňu. „Vyše dvadsať rokov. Kúzlo ma uspalo na dve dekády! Moje dieťa..." Ukryla si tvár do dlaní. „Winifred, čo sa v našom svete deje? Existuje ešte vôbec?"

Zamrkala. „Vy ste... ehm..."

„Som... som... bastard!" rozplakala sa.

Win si k nej prisadla a chcela ju nejako utíšiť. „No tak, šššš. Kto vás sem zavrel? Čo sa stalo?"

Brianna sa o ňu oprela a plakala jej na pleci. „Tajila som to... nechcela som aby niekto vedel, že nie som čistokrvná. Žila som medzi bosorkami."

„V Dome v Británii? Odtiaľ pochádzam."

Žena sa ešte viac rozplakala. „Ne-neviem, ako som sa sem dostala. Proste som sa tu... zobudila. Spútaná. Povedal mi, že som tehotná." Smrkla. „Spravil to, keď som bola v bezvedomí! Opakoval to, kým som neotehotnela!"