Ukradnutý svet

7

Winifred sa zobudila niekedy po polnoci, úplne zmätená a ubolená. Nebola si istá, ako sa dostala do postele, no keďže si nevedela spomenúť ani na zvyšok dňa, bola to jej posledná starosť. Posadila sa a masírovala si spánky. Čo celý deň robila? Určite šla do školy. Ale čo sa tam dialo? Kedy prišla domov? Prečo má popraskanú pokožku na rukách od zimy a prečo ju tak strašne všetko bolí?

Vstala a bolesť sa len zhoršila. Pred očami mala neurčité obrazy, ktorých význam nechápala. Knižnica. Modré, neuveriteľne modré oči. Tma. Chodba.

Naslepo vzala do ruky farebné ceruzky a začala kresliť, než sa jej tie obrazy vytratia z mysle. Zúrivo čmárala po čistom papieri a keď konečne prestala s kŕčom v ruke, tri stránky skicára boli pokreslené zvláštnymi obrazmi. Na prvom nebolo nič, len modré oči na neurčitej tvári. Na druhom videla tmavú chodbu s mrežami po obvode. Tretí zachytával pláž s ostrými skalami, na ktorej nikdy nebola.

Nechápavo na kresby hľadela. Čo to má byť? Odložila ich. Bolesť hlavy konečne ustupovala. Vyzliekla si džínsy a tričko a otázky pribudli. Prečo má toľko modrín? Vôbec si nespomínala, že by v poslednom čase mala nejakú nehodu. Zarazene cez seba prehodila župan a vyslyšala prosbu prázdneho žalúdka. Zišla dolu, vybrala z chladničky mamin čokoládový koláč a hneď sa doňho pustila. Bojovala s tenkým závojom vo svojej mysli, ktorý jej bránil spomenúť, čo sa celý deň dialo.

Išla do školy. Meškala. Potom... Amy! Stretla Amy, áno. Ale čo od nej chcela?

Dojedla koláč, zapila ho mliekom priamo z krabice a vrátila sa do postele. Možno do rána príde na to, čo sa vlastne stalo.

V tajnej podzemnej miestnosti pod Domom Čarodejníkov stáli traja muži. Všetci vyzerali hrozivo, nebezpečne, schopní zabiť len pohľadom. Rozhliadali sa po zdevastovanom priestore a hodnotili škody.

„Vzali si zbrane," povedal jeden z nich.

„Oni?" zarazil sa najstarší z nich, ich vodca.

„Správne," povedal sebaisto najmladší z nich. „Oni."

Muž zavrčal. „Čo o nich vieme?"

„Len to, že boli traja. Podľa pachu dve ženy a muž." Prešiel sa po miestnosti. „Cítim ich moc. Nebude ľahké ich dolapiť."

„Výborne. Pusti sa do toho. Nesmú uniknúť."

Tretí, ktorý bol doteraz ticho, prstom prešiel po poškodenej stene. „Vieš určiť ich vek?" Kopol do pevného stola.

„Deti. Na prahu dospelosti, tým som si istý."

Obaja sa k nemu v šoku otočili. „Takže to neboli Elisaveta s Michaelom?"

„Nie. Páni, máme nových nepriateľov." Potešene sa usmial.

Vodca zaškrípal zubami. „Nájdi ich. Čím skôr." Vyšiel z miestnosti a okríkol ostatných pod svojím velením. „Zabezpečte miesto! Nikto sem nevojde bez môjho povolenia pod trestom smrti!"

Winifred sa prebudila s výkrikom hrôzy, ktorý ale nikdy neopustil jej hrdlo. Už si spomína! Na všetko. Len nie na to, ako ju sem dopravili po tom, čo ju Amy omráčila.

Nazúrene na seba nahádzala oblečenie a zvrieskla, keď bez zaklopania do jej izby vošla mama. Bola oblečená v modrom kostýmiku a v ruke zvierala elegantné topánky. Čierne vlasy jej mierumilovne splývali na plecia. „Win, čo to s tebou včera bolo? Keď som prišla domov, spala si ako zabitá."

Winifred uhla pohľadom. „Náročný deň v škole," zaklamala. Prečesala si svetlé kučery a predné pramene si vypla nahor pomocou sponiek.

„Chúďa moje maličké." Matka ju objala. „Idem do Glasgowa, vrátim sa až večer. Keby niečo, som na mobile." Pobozkala ju na čelo.