Ukradnutý svet

35

Win sa s trhnutím prebrala a hodila sa k mrežiam pred ňou ako správny väzeň. „Čo sa stalo?"

„Nie sme si celkom istí," odvetila Amy z vedľajšej cely. Všetci šiesti boli v oddelených celách tvorených z troch strán mrežami a z jednej strany nerovnou, kamennou stenou akéhosi podzemia. Vedľa Win bola Amy a vedľa Amy Noela. Oproti v celách čakali Rhys, Elias a nakoniec vojvoda. „Zobudili sme sa tu, bez zbraní a paličiek a tieto mizerné cely nám blokujú sily!" Udrela do mreží.

„Ale kde to sme?" Nič nespoznávala. Kto ich sem odvliekol?

„Je to len odhad, ale v tomto väzení som sa už ocitol," zamyslel sa Conor s trpkým úsmevom. „Niekoľkokrát."

„A?" naliehala.

Prižmúril oči. „Ak je moje podozrenie správne, sme u rebelov. Na severe Ukrajiny."

Skrútilo jej žalúdok. „A-ale ako nás sem dostali?" koktala. „Muselo im to trvať hodiny aj lietadlom, nemáme pasy, boli by sme potrebovali..."

Zastavil ju zdvihnutou dlaňou. „Rebeli nedbajú na zákony, dostať nás cez hranice nie je problém. A kúzlo, ktorým nás omráčili, zastavilo naše biologické potreby, kým sa preberieme. To isté robia aj cely okolo nás."

Pritisla si ruku na ústa. „Ako nás, do pekla, našli? Čo od nás chcú?"

„Zatiaľ nám to nikto nepovedal," zamrmlal Rhys a trel si spánky. Prebudil sa krátko pred ňou. „Ako ti je?" opýtal sa ustarane.

To bolo to posledné, čo ju trápilo. Chrbát ju stále bolel, ale nie tak veľmi ako predtým. Aj oblečenie mala to isté. „To je jedno. Čo teraz?" Trhla sebou, ako sa snažila pohnúť mrežami. Nepohli sa ani o milimeter.

Nemali odpoveď. Opierali sa o mreže s porazenými výrazmi. Boli zničení z boja, nemali čas na regeneráciu.

„No tak, snáď sa teraz nevzdáme?" burcovala ich. Ujde odtiaľto, aj keby sa mala vlastnými nechtami prekopať na slobodu!

„Je jasné, že s nami chcú hovoriť, inak by nás zabili," upokojoval ju Elias. „Zostáva nám len čakať."

„To určite." Odlepila sa od mreží a začala sa prechádzať v neveľkej cele. Osvetľovala ju holá žiarovka z chodby medzi nimi. „Práve sme si poctivo ukradli knihy, kvôli ktorým sa to celé začalo a ja som momentálne v nálade vyrvať ich z chladnúcich, mŕtvych rúk rebelov!"

„Upokoj sa, Win," zavrčala na ňu Amy. „Všetko sa vyrieši mierovou cestou."

Prehrabla si svetlé kučery. „Niečo mi tu nesedí. Nezdá sa vám to celé čudné? Najprv zistenie, že Elisaveta s Michaelom prežili a neukradli knihy. Potom sprisahanie vojvodov. Sklady. A nakoniec po nás idú rebeli. Je možné, že to všetko sme začali my? Nás šesť úbožiakov?"

Aj im sa to zdalo neuveriteľné.

Conor už mal dosť pretvárky. Je čas na pravdu, inak sa ešte viac zamotajú. „Tak dobre, stačilo." Pohodlnejšie sa oprel o mreže. „Predtým som na teba bral ohľady, ale už skončili všetky hry. Winifred, podľa môjho osobného názoru po nás idú kvôli tebe."

V šoku nevedela, čo povedať. „Ako si prišiel na takú vec?"

To by zaujímalo aj ostatných.

Vojvoda nemal zľutovanie. Tvrdo jej pozrel do očí. „Jednoducho. Som si takmer istý, že ty si záhadnou dcérou Elisavety a Michaela."

Sánku mala až na zemi a hlavu prázdnu. Oči, veľké ako dva pomaranče, nechápavo púlila na vojvodu.

„Čo je to za blbosť?" oborila sa naňho Amy.