Ukradnutý svet

34

„Nie!" hlas jej prechádzal do číreho zúfalstva. „Nie som!"

Jej popieranie Rhysom otriaslo a vysvetlil si ho po svojom. Winifred sa určite zhnusila predstava, že má zmiešanú krv. Že je bastard ako on. Odpad. Nechcený element. Pustil ju. Toľko k predsudkom.

„Nemôžem byť kríženec!" nariekala ďalej. K hrudi si zúfalo tisla tričko. Jej slová vyzneli komicky, keďže z nej trčali krídla. „Nie som!" zopakovala.

Rhys sa cítil ešte mizernejšie, než kedykoľvek predtým. Chladnými slovami jej vysvetlil situáciu. „Winifred, len kríženec dvoch rás ovláda dve sily. Ty si kríženec čarodejníkov a elfov, ako vidíš. Sila severu musela prebudiť tvoju elfskú časť a preto sa objavili krídla. Niekedy to chce opakované použitie síl, než sa objavia." Vstal. „Zažil som to isté." Otočil sa k nej chrbtom. Odteraz to Winifred nebude mať ľahké. Chcel jej pomôcť. On si tým už prešiel, celou tou hrôzou, spoznávaním svojho vlastného ja. No on si aspoň priznal to, čím je. Ona to popierala.

Samozrejme, to isté si o nej pomyslel aj zvyšok jej spoločníkov a v tvárach sa im značilo pohŕdanie. Znechutenie.

Netušili, čo sa preháňa v hlave prekvapenej Win. Nemali ani poňatia, že ňou prešiel silný pocit zrady. Ak je kríženec, musí mať jedného rodiča z jedného rodu a druhého z druhého rodu. Bosorky jej povedali, že občas sa bosorka narodí aj bežným ľuďom. Silno pochybovala, že sa bežným ľuďom rodí kríženec.

Kto sú jej rodičia? Je adoptovaná? Nič nedávalo zmysel. S určitosťou vedela, že jej vlastní rodičia k magickému svetu nepatria. Na to ich poznala pridobre. Tak kto je vlastne ona? Akoby strácala vlastnú identitu.

Trasúcimi rukami pozbierala svoje oblečenie a luk vrátila k šípom v tulci. Miesto, odkiaľ vyrástli krídla, už nebolelo, len mala taký nepríjemný pocit, že tam nepatria. Predpokladala, že si bude musieť zvyknúť. Nikto sa k nej ani nepriblížil. Cítila sa ešte horšie. Pohŕdajú ňou, pretože zistili, že nie je čistokrvná. No a čo, že nie je? Stále má rovnaké právo na život!

„Ako sa tých vecí zbavím?" zamrmlala otázku a mávla krídlami. Bol to... zvláštny pocit.

„Zasunú sa do otvorov na lopatkách," odvetil Rhys bez toho, aby na ňu pozrel. „Vnímaj ich a sama zistíš, ako to funguje. Sú ako ďalší pár rúk, máš ich úplne pod kontrolou."

Nešlo to ľahko. Bola príliš rozrušená, aby sa dokázala sústrediť. Len tam stála a vyzerala ako malé dieťa, ktoré potrebuje ísť na toaletu. Nakoniec sa jej podarilo krídla ukryť pod pokožku, akoby tam ani neboli. Zostali po nich len dve čiary cez polovicu chrbta, presne ako mal Rhys.

Chcela sa obliecť, ale Rhys ju zastavil. „Chrbát budeš mať chvíľu veľmi citlivý. Oblečenie by ti spôsobovalo ďalšiu bolesť."

„A čo mám robiť, ísť nahá?" prskla.

„Nič iné ti neostáva." Vyšiel z dverí do jaskyne. Stále to tam smrdelo dymom a sírou. „Čo urobíme s nimi?" ukázal na spútané stráže.

„Určite vyvolali poplach. Do dvanástich hodín prídu posily a vyslobodia ich," odhadoval Conor. „My už máme, čo sme chceli." V obavách pozrel na Win. Vyzerala tak zúbožene, tak zničene. Len on prišiel na to, prečo tak spanikárila. Podišiel k nej a vzal jej tvár do dlaní. „To je v poriadku, Winifred. Ty si stále ty."

Po lícach sa jej skotúľali horúce slzy. „Ale kto som, Conor?" Smrkla. „Kto, do pekla, som?"

Nedokázal jej to povedať. Veď by ju to položilo. Elisaveta s Michelom vychovali citlivú a vnímavú bytosť. Odrazu ich začal obdivovať. „Si jedna z nás."