POD MOJU ÚROVEŇ

~21~

Pomaly som stlačila kľučku a otvorila dvere.
______________________________________
Vyšla som na chodbu. Vtom som sa pozrela na koniec chodby. Zamrzla som. Ostala som tam nehybne stáť s otvorenými ústami. Vtom som sa uvedomila a utekala som ku Alexovi. „Alex, Alex, Alex..." začala som Alexa fackať aby sa prebral.
(snáď chápete😂)
„Alex...nie...prosím odpovedz mi." začala som plakať. Rýchlo som utekala za učiteľkou do triedy. „Pani učiteľka, pani učiteľka, prosím rýchlo poďte..." povedala som a učiteľka s nechápavým a zľaknutým výrazom išla za mnou. Videla som ako sa Lea rýchlo zdvihla zo stoličky a utekala za nami. Asi vedela o čo ide. Vyšli sme na chodbu. Učiteľka bežala ku Alexovi. „Mia, Lea utekajte za školskou sestrou. Ale rýchlo." prikázala nám učiteľka a my sme s Leou ako o život bežali ku školskej sestre.
Školská sestra menom Lina nás vypočula, zobrala si potrebné veci a my sme ju zaviedli ku Alexovi. Chvíľu pri ňom kľačala a vyšetrovala ho. Nevedeli sme čo. „Zavolajte sanitku." povedala Lina našej učiteľka a tá si vytiahla mobil a vytočila na záchranku. Potom sa vrátila ku nám a všetci sme nehybne stáli a pozerali sme sa na Alexa. O chvíľu ku nám pribehli záchranári ktorý Alexa preniesli na lehátko. „Počkajte...môžem ísť s vami." zakričala som na záchranárov. „Ak ty to vaša učiteľka dovolí my nemáme problém." odpovedali my. Pozrela som sa na učiteľku a tá prikývla. Bola som jej vtedy veľmi vďačná. Rýchlo som si išla do triedy zobrať tašku a utekala som do sanitky. Cestou sa ma pýtali tie bežné otázky. Kto som, ako sa volám, či som Alexova rodina, koľko mám rokov atď... Celou cestou som plakala. Záchranári zatiaľ Alexovi dávali umelý kyslík. Mala som strach. Strach o Alexa. Zastavili sme pred nemocnicou. Alexa vyložili a bežali s ním do nemocnice. Utekala som za nimi. Na recepcii má však zastavili. „Počkajte na chodbe, do sály s nami nemôžete ísť." otočil sa vysoký čierny záchranár a povedal mi. Prikývla som a sadla som si na stoličku. Za chvíľku ku mne prišla sestrička. Sadla si vedľa mňa. „To je váš priateľ?" opýtala sa ma po chvíli. „Áno." odpovedala som. Iba prikývla a ostala vedľa mňa sedieť. Ako sme tak sedeli opýtala sa ma na meno. Povedali sme si všetko. Ako sa voláme, koľko máme rokov a podobne. Zistila som že sa volá Tina a má 23 rokov. Ešte sme sa chvíľu rozprávali. Za nijakú polhodinku sa dvere sály otvorili a na chodbu vyšiel doktor. Tina sa zdvihla a odišla. Ja som si to zamierila priamo ku doktorovi. „Tak ako?" opýtala som sa. „Má malý otras mozgu. Pravdepodobne sa s niekým pobil. A ten niekto musel byť od neho dosť silnejší. Dali sme ho do stabilizovanej polohy. Túto noc ale strávi tu. Potom sa uvidí." povedal mi doktor. V tej chvíli som to pochopila. To všetko Oliver a ty jeho dvaja poslíci, Marek a Dominik. Pocítila som v sebe hnev. Rozplakala som sa. Už som nevládala. Všetko sa to na mňa zvalilo a ja som nevedeli čo robiť. No v jednom som mala jasno. S Oliverom sa rozídem stoj čo stoj. A toto ma o tom ešte viac presvedčilo. Potvrdilo sa mi to to že Oliver je len jeden obyčajný slaboch. „Slečna choďte domov. Oddýchnite si. Dajte mi na vás číslo a keby sa niečo dialo zavolám vám dobre?" povedal mi doktor a ja som mu na papierik ktorý mi podal napísala moje číslo. Potom som odišla. Vyšla som z nemocnice a zavolala som si taxík. Za 5 minút po mňa prišiel taxík a ja som do taxíka nastúpila. Povedala som adresu a sadala som si na sedačku. Rozplakala som sa. Všetko to na mňa doľahlo. Nechápala som ako ma mohol takto Oliver zradiť. Z tašky som si vytiahla mobil a zapla som ho. Našla som tam 4 zmeškané hovory. 3 boli od mamy a jeden od Olivera. Mame som napísala esemesku:
Ahoj mami, prepáč že som sa ty neozvala ale nemohla som. Už idem domov sedím v taxíku. Za chvíľu som doma.
Oliverov zmeškaný hovor som odignorovala a mobil som vypla. Zatvorila som oči a na chvíľu som na všetko zabudla. No nevydržalo mi to dlho. Za chvíľu sme už boli pred naším domom. Taxikárovi som zaplatila a vošla som do domu. Vyzula som sa zamierila som si to do kuchyne pretože som bola hladná. Vybrala som si jogurt a zjedla som ho. Mama spala na gauči tak som ju nechala tak. Po schodoch som vyšla do mojej izby kde som sa prezliekla do pyžama. Preoblečená som si to namierila do kúpeľne kde som sa odlíčila a urobila som svoje hygienické potreby. Potom som išla do postele kde som sa zakryla a spala som. V tom ako som si ľahla som zaspala. Tento deň bol naozaj veľmi nároční a bola som vážne veľmi unavená...
______________________________________
Ahojte👋
Veľmi sa vám ospravedlňujem že už dlho nevyšla žiadna časť ale nemám čas a ani chuť písať. Zapnem WATTPAD a hneď ho aj vypnem. Proste sa mi nechce (som lenivá ja viem😂) Ale čo s tým narobíme🙈🙊 Ďakujem za každý 💬 a za každú ⭐. Veľmi si to vážim. Ľúbim vás😘
Saja❤

(PS: Budem sa snažiť tie časti vydávať častejšie ak sa bude dať🙈)