Bane's daughter

Chapter II

Ráno som sa prebudila na bruchu. Porozhliadla som sa okolo seba, ale Jacob nikde nebol. Asi ho znova volali vlci. Pozrela som sa na hodinky, ktoré ukazovali 9:20. Hlavu som si položila na vankúš v tom, že idem spať, lenže mi začal zvoniť telefón. Pozrela som sa na displej a videla som neznáme číslo. Hlavou mi hneď prebehla jedna otázka ‚Čo ak je to otec?‘ rýchlo som zodvihla a čakala čo sa stane. „Dobrý deň, mali by ste záujem o sedaciu súprav-?“ „Choď do kelu!“ povedala som a následne som odhodila mobil a znova si ľahla na posteľ.

„Aria! Vstávaj!“ kričal na mňa zospodu Billy. Zamrnčala som a postavila sa z postele. Vyšla som z izby a mierila si to za Billym, ktorý sa nachádzal v obývačke. „Billy. Je len 9 hodín ráno.“ Pošúchala som si oči a pozrela sa na neho. „Volal tvoj otec.“ Povedal to takým tónom, ktorý som nedokázala identifikovať. Bol tam hnev, vrčanie a radosť. „O-Otec?“ spýtala som sa trasľavým hlasom. Billy len prikývol. „A č-čo chcel?“ spýtala som sa zvedavo. „Vraj sa už môžeš vrátiť, ak chceš.“ Povedal, no skôr zavrčal. Ja som začala vrieskať a pišťať od radosti. „Vraciam sa domov! Ja sa vraciam domov!“ kričala som, keď som bežala do izby si zbaliť veci.

„Neverím, že sa vraciam domov. Šesť mesiacov sa neozval a zrazu sa môžem vrátiť domov,“ zastavila som svoju činnosť, konkrétne hádzanie vecí do kufra, „ja idem domov za otcom.“ Dopovedala som a rozplakala sa od šťastia. Keď som sa dobalila zišla som dolu za Billym aj s kuframi. „Takže naozaj odchádzaš?“ spýtal sa smutne. „Prepáč Billy. Ľúbim ťa a aj Jacoba a chalanov, ale... otec je to jediné čo mi zostalo. Nechcem byť od neho už nikdy preč.“ Povedala som so slzami v očiach. „Dobre. Poď odveziem ťa na letisko.“ Povedal a ja som zastala. „Emm, Billy? Viem sa teleportovať. Stačí ak otvorím portál do otcovho bytu.“ Povedala som a jemu to doplo. „Aha, naozaj. Zabudol som. Tak to sa asi len rozlúčime.“ Povedal smutne a ja som sa mu hodila okolo krku. Objala som ho a poďakovala sa za všetko.

Otvorila som portál presne tak ako ma to učili v škole za posledný mesiac. Naposledy som zamávala Billymu a odkázala mu nech všetkých pozdravuje. Bolo mi blbé odísť bez rozlúčenia sa s chalanmi, ale otec mi je prvoradý. Utrela som si neposlušnú slzu, ktorá mi stiekla po líci a vošla do portálu, ktorý ma premiestnil do otcovho bytu. Hneď ako som vyšla z portálu, zavrel sa. Porozhliadla som sa po celom byte ale nikde nikoho. „O-Oci?!“ nervózne som povedala, ale odpovede som sa nedočkala. Nikto tu nebol. „To nie je možné. Veď vravel, že už môžem prísť. Tak kde je potom?“ mrmlala som si sama pre seba. Kufor som oprela o stenu a namierila si to rovno do kuchyne. Som hladná, keďže som sem prišla bez raňajok. Ako som vchádzala do kuchyne, všimla som si na zemi znak. Zastala som pred ním a pozorovala ho.

„Toto je znak, ktorý spravíš aby si mohol ísť....ísť...“ chcela som dopovedať, no nemohla som si spomenúť na ten znak, keďže nás ho v škole neučili. „Čo to do kelu je za znak?“ nedalo mi to, pretože som mala zlý pocit, že je otec v nebezpečenstve. Utekala som do knižnice a hľadala knihu o znakoch. No, skôr sú to poznámky než kniha, ktoré mi dal Ragnor, starý kamarát otca, ale ten už zomrel. Vraj ho zabili, keď som bola preč, v škole vo Forkse. „Kde sú?!“ skríkla som na prázdny dom a s vystrašenými očami hľadala ďalej. Pozrela som sa úplne nahor a uvidela ju. Odľahlo mi, pretože to je to jediné, čo mi zostalo po strýkovi Ragnorovi. Ah, ten tak neznášal, keď som ho volala strýko. Otvorila som knihu a hľadala znak, ktorý mi bol povedomý. Keď som ho našla, tak som skoro dostala infarkt. „EDOM?!“ zakričala som z celej sily.

Bežala som k tomu znaku aj s knihou a snažila som sa nájsť čo i len jednu chybičku, ktorá v tom znaku nemá byť. No žiaľ som ju nenašla. „Oci,“ rozplakala som sa, „vráť sa domov, ku mne.“ Podlomili sa mi kolená a spadla som na dlážku. Plakala som ako malé dieťa, keď nedostane cukrík alebo sa nemôže už dlhšie voziť vo vláčiku. „Aria?!“ obzrela som sa za seba a uvidela som vystrašeného Aleca. „Preboha čo sa stalo? Aria, si v poriadku? Prečo plačeš?“ pýtal sa ma rôzne otázky, ale ja som mu nerozumela. Bolo to akoby pre mňa v tom momente cudzí jazyk. Posledné čo som videla bol Alec, ktorý bol vystrašený na smrť a niečo sa ma pýtal.