Bane's daughter

Chapter XVIII

*pohľad Arii*

Sama neviem ako dlho som tu. Pár hodín?  Pár dní? Pár týždňov? Možno mesiace? Pripadám si, že šaliem. Zistila som meno toho idiotského démona. Volá sa Amaimon. Každý deň za mnou príde a pýta sa ma tie isté otázky. Ako sa máš? Si unavená? Si smädná alebo  hladná? Za každým mu poviem ‚daj sa vypchať‘ a ignorujem ho za celý čas. Stará sa o mňa dá sa povedať fajn. Dáva mi jedlo a pitie  hoci je to niekedy aj nasilu.

Samozrejme, keď mu papuľujem, udrie ma a dosť silno. Mám pocit, že moja duša opustila moje telo už dávno, cítim sa ako chodiaca mŕtvola. Vždy sa snažím vybaviť si otcovu tvár, aby som na ňu nezabudla. Nepamätám si jeho hlas, nepamätám si nikoho hlas. Dokonca ani neviem ako vyzerá Alec, Luke, Billy. Markus? Jeho si už vôbec nepamätám, nedokážem si vybaviť jeho črty tváre a ani hlas.

Pri živote ma drží nádej, že ma nájdu. Modlím sa každý deň, aby si po mňa prišli. Som oslabená, už ani nedokážem pohnúť prstom. Amaimon ma odviazal, ale stále zamyká tú izbu. Vraj sa smiem voľne pohybovať po izbe a polepší sa mi. Bullshit. Ležím na dlážke a civím do stropu, na ktorom si prehrávam všetko čo som zažila. Vždy som bojovala, aby som sa dostala späť k otcovi. Úprimne?

Vzdala som to. Nemá to význam, vždy ma prichytí a zmláti ma. Keď poslúcham, tak ma nechá na pokoji. A za to som rada. Tak príšerne sa chcem odtiaľto dostať, stále mám nádej, hoci maličkú, no mám. „Magnus Bane, veľkobosorák Brooklynu, môj otec. Alec Gideon Lightwood, vedúci inštitútu, môj druhý otec. Isabelle Lightwood, tieňolovkyňa, moja teta, ktorej vravím všetko. Johnatan Christopher Jace Lightwood Wayland Herondale, tieňolovec a môj strýko.

Clary Fairchild, tieňolovkyňa a Jaceova frajerka. Luke Garroway, vlkolak a taktiež môj strýko. Asmodeus, princ pekla najvyšší, môj starý otec. Jacob Black, vlkolak, môj najlepší kamarát. Billy Black, vlkolak, Jacobov otec. Seth a Lea Clearwater, vlkolaci, sú v Jacobovej svorke. Embry Call, vlkolak, kamarát, ktorý je zároveň zlatý a behom sekundy sa z neho stane sexy chlap. Markus.... Počkať. Kto je Markus?“ mrmlem si sama pre seba.

„Prečo začnem plakať, keď poviem alebo počujem to meno?“ pýtam sa sama seba zakaždým. Teraz by si všetci mysleli, že mi už načisto preskočilo, no to nie je pravda. Vďaka tomuto som stále pri zmysloch a mám dôvod žiť. „Aria. Už som tu.“ Začula som ten nechutný Amaimonov hlas a ani som sa neobťažovala sa pozrieť na neho. „Aria, koľkokrát som ti vravel, aby si neležala na zemi? Prechladneš a kto sa bude potom o teba starať? Vstávaj! Priniesol som ti nové oblečenie a je na čase, aby si sa umyla.“ Povedal a hodil po mne oblečenie. Posadila som sa a pozrela sa na neho.

„Kde sa mám umyť?“ spýtala som sa ho a on mi pomohol vstať.  „V kúpeľni, ktorá je o poschodie nižšie.“ Povedal a viedol ma do kúpeľne. „O a tie topánky, daj si ich dolu. Vyhodím ich.“ Povedal a ukázal na moje topánky. „Nie. Ich sa ani nedotkneš.“ Povedala som rázne čím som si zaslúžila facku. „Vravel som, aby si sa takto ku mne nesprávala, ale ako chceš. Nechaj si ich.“ Odcekol a zatvoril dvere, ktoré následne zamkol. Vydýchla som si, keď mi ich nechal. Tieto topánky mám od Izzy. Sú to tie, ktoré mi dala na tréning, nikdy som si ich nedala dolu.

Spravila som ako mi prikázal, umyla som sa, obliekla sa a trocha si spravila niečo s vlasmi. No bohužiaľ s tou tvárou nič nenarobím, keďže je od modrín. „Sakra, má vkus.“ Povedala som potichu, keď som sa prezerala v zrkadle. Čierne nohavice, čierne topánky na podpätku od Izzy a čierny krop top. Zaklopala som na dvere, ktoré otvoril a znova ma hodil do tej prekliatej izby. Na čo som sa mala umyť? Aj tak budem zase špinavá. Sadla som si na zem a oprela sa o stenu.

„Spravil si chybu, chlapče.“ Povedala som a pousmiala sa. Tá sprcha ma prebrala natoľko, aby som dokázala poslať rýchlu správu. Spomenula som si prečo som sa ne zdávala. Mám rodinu, ktorá ma hľadá. Otec je určite už unavený a zostarol aj o 400 rokov, len preto lebo ma hľadal. No dobre,  k tomu môjmu prebratiu a napísaniu správy pomohlo  aj to ležanie na zemi, vďaka ktorému som nabrala silu.

Rýchlo som vybrala papier a ceruzku, ktorú som skryla do podlahy a napísala list: ‚Pomôžte mi, to som ja Aria. Neviem kde som, no vidím les, ale som si istá, že nie som ďaleko od mesta. Som v nejakej schátranej budove, ktorá sa asi o chvíľu rozpadne. Ešte žijem, zatiaľ. Prosím, chcem ísť domov.‘ rýchlo som list vzala do ruky, podpálila ho a poslala ho do otcovho bytu. Teraz čakať na niekoho kto po mňa príde. Začula som kroky, rýchlo som skryla ceruzku do podlahy a znova sa oprela o stenu.

Do izby vtrhol Amaimon celý naštvaný. „Niečo si spravila, však?“ spýtal sa ma, no ja som zostala ticho a nechápavo som sa na neho pozerala. Podišiel ku mne a chytil ma za vlasy. „Neklam mi, Aria!“ skríkol tak hlasno až mnou myklo. „Neviem o čom hovoríš!“ zvýšila som hlas. To som však nemala robiť, udrel ma tak silno až mi stena dala ďalšiu ranu.