Bane's daughter

Chapter XV

„ARIA!" stále som počula Alecov krik. Bála som sa, nevedela som kde sa nachádzam. Som priviazaná na stoličke. Je tu tma a obrovská. „Už si hore?" začula som ten nechutný hlas. Pozrela som sa tým smerom odkiaľ na mňa prehovoril. On odtiahol žalúzie a na mňa dopadlo nechutné ostré svetlo, ktoré ma oslepilo.

„Tuším ti vadí denné svetlo." Zasmial sa a posadil sa na schody. „Nie. Nevadí mi, ty jeden kretén. Každý by sa zatváril tak ako ja, keď si bohvie koľko v tme a zrazu z ničoho nič sa rozsvieti. Akože haló, myslíš ty vôbec?" spýtala som sa ho mojim typickým hlasom, ktorý používam pri idiotoch. Väčšinou pri Rajovi. Áno, pri tom tieňolovcovi, ktorého otec skoro zabil, ak by ho nezastavila Izzy. Ktovie či mu je dobre.

Musela som sa zasmiať nad tou predstavou. Tá predstava, že si otec znova na ňom vybíja zlosť. „Prečo sa smeješ?" spýtal sa ma nechápavo. „Čo teba do toho?" odvetila som mu bez emócií. Jeho to naštvalo, postavil sa zo schodov a podišiel ku mne, následne som cítila na líci ostrú bolesť. „Ty a ten tvoj hlúpy jazyk! Nevieš kto som?!" spýtal sa ma. „Máš pravdu! Neviem kto si a je mi to jedno," nachvíľu som sa odmlčala, „a počkať, si úbožiak, keď udrieš dievča."

Ak si tento idiot myslí, že sa k nemu budem správať milo, tak je na veľkom omyle. Nikdy neprestanem hľadať cestu odtiaľto. Nikdy sa nevzdám. „Ty potvora! Si presne taká tvrdohlavá a máš ostrý jazyk ako tvoja matka!" skríkol po mne. Mama? Čo tým myslí? Nechápavo som sa na neho pozerala a on sa na mňa divne pozrel. „Ty si to nevedela?" spýtal sa ma a ja som nechápavo na neho pozerala.

„Nevedela čo?" spýtala som sa ho a on vydýchol. „Magnus ti o nej nepovedal. Takže preto nevieš kto som." Zamrmlal si pre seba. „Vysvetlíš mi o čom to vravíš?" spýtala som sa ho a on sa na mňa len pozrel. Pozrel sa na mňa, prisunul si stoličku a posadil sa na ňu. Bol oproti mne, až teraz som na neho mala dobrý pohľad. Úprimne? Nie je o nič krajší než Markus.

„Tvoja mama bola tá najkrajšia žena na svete. Tiež bola papuľnatá a vždy si vyjadrila svoj názor. Nikdy si nekládla vreckovku pred ústa. Podobáš sa na ňu a veľmi, nie len krásou ale aj povahou. Lenže zamilovala sa do Magnusa." Otcovo meno povedal s takou nechuťou až ma zmrazilo.

„Veľmi ho ľúbila a to isté aj tvoj otec. Lenže ja som ju miloval viac ako on. Vedela o všetkom, nič som pred ňou netajil. Hah, vedela o mne všetko. No ja som o nej nevedel skoro nič, bol som jej najlepší kamarát. A aj tak predo mnou tajila niektoré veci, veci, ktoré sa týkali Magnusa. Tvoj otec a Katherine boli zasnúbení. Nikdy sa nevzali, pretože Katherine otehotnela a ty si sa narodila. Bol som pri tom, keď si sa narodila. Vravel som jej, že nech prežije. Lenže to znamenalo, že by si ty zomrela. A mala si, pretože kvôli tebe zomrela žena, ktorú som neskutočne miloval a stále milujem.

Držala ťa len raz v náručí a potom zomrela. Rovno pred mojimi očami. A Magnus? Ten si ťa hneď vzal do náručia a dal ťa Ragnorovi. Snažil som sa tvoju matku prebudiť, pokiaľ ma Magnus od nej neodsotil. Ani si nevieš predstaviť ako sa mu chcem pomstiť a ako teba nenávidím. Áno, nenávidím ťa, pretože si vzala život Katherine! Chcel som ťa zabiť v ten deň ako si sa narodila, no Ragnor ťa niekam vzal a Magnus ma poslal do Edomu, v ktorom som strávil dvadsať rokov. Každý deň som premýšľal ako ťa zabijem, tak aby to ublížilo Magnusovi a Ragnorovi." Dopovedal a mne sa do očí nahrnuli slzy.

„Tak to máš smolu, ak chceš ublížiť strýkovi Ragnorovi." Povedala som a mne neposlušná slza stiekla po líci. On sa na mňa nechápavo pozrel a ja som pokračovala: „Strýko Ragnor, je.... je mŕtvy. Už dva roky. Takže mu neublížiš, nemáš ako." Sklopila som zrak a snažila sa udržať slzy. Aj keď sú to už dva roky, stále sa cítim rovnako. Bolí to a moc. „Ako?" spýtal sa ma. Naozaj som o tomto práve nechcela vravieť. „Útok démona." Odvetila som a modlila sa v hlave, aby mi dal pokoj a nepýtal sa žiadne otázky.

„Útok démona? To mi príde ako hlúposť." Povedal a nespúšťal zo mňa zrak. „Hah, vždy to bol hlupák a slaboch." Zasmial sa a mňa tým vytočil. Kopla som ho do nohy, tak ako sa mi dalo. On sa na mňa prekvapene a od bolesti pozrel. „Už nikdy, NIKDY, nevrav o mojej rodine zlé veci! Mňa si urážaj koľko len chceš, ale už nikdy nepovieš krivé slovo na moju rodinu!" skríkla som tak najsilnejšie ako to len šlo a sledovala som jeho výraz. V jeho tvári bolo priveľa emócií, od prekvapenia až po zlosť. A bolo mi to jedno. Jediné čo ma dokáže vytočiť do nepríčetnosti je, keď niekto uráža moju rodinu a nedaj bože im ublíži.