Bane's daughter

Chapter XIV

Ráno som sa prebudila na príšerný zvuk. Keď som otvorila oči, uvidela som Izzy s nejakou vecou, ktorá vydávala ten nechutný zvuk. „Izzy..“ povedala som a pretrela si oči rukami. „Čas tréningu!“ zvýskla nadšene a ja som len pretočila očami, znova si ľahla a zababušila sa do paplóna.

„No taaak, Aria. Nerob to ešte ťažšie. Mám povedať Alecovi, že si lenivá vstať z postele?“ spýtala sa ma vydieravo. „Nemyslím si, že by sa mu to páčilo.“ Povedala priam zlomyseľne. Odokryla som sa a nejakou náhodou sa vytrepala z postele. „Neznášam ťa.“ Odvetila som, no Izzy to bolo jedno. Hodila po mne legíny a čierne tielko. „Tak si pohni! Nemáme celý deň a navyše čím skôr začneme, tak tým skôr skončíme.“ Povedala a ja som sa rýchlo prezliekla.

Keď som vyšla z izby, Izzy na mňa čakala opretá o stenu. „To ti trvalo.“ Povedala a mierila do haly. Nasledovala som ju a znova som cítila tie pohľady. „Tak, teraz ťa budem učiť ako bojovať v podpätkoch.“ Povedala a hodila mi topánky, ktoré mali 10 centimetrový podpätok. „Ako vážne?“ pozrela som sa na ňu mojím pohľadom ala ‚si robíš zo mňa srandu‘ „Ach, Aria. Musíš sa naučiť bojovať v podpätkoch. Každá žena musí byť sexy a šik. Tak poďme, obuj si ich a začíname. Poslúchla som ju.

Nechcem si ju znepriateliť, pretože keď sa ona naštve, tak zbohom rodina. „Izzy? Môžem sa ťa spýtať niečo?“ spýtala som sa jej potichu tak, aby to nikto nepočul. Izzy prikývla a ja som spustila: „Ozval sa ti môj otec? Alebo Alec? Či nevie niečo o ňom?“ spýtala som sa jej zvedavo. „Nie, Aria. Neozval sa. Ale neboj sa, určite je v poriadku.“ Povedala a dala mi pusu na líce.

Pousmiala som sa a pokračovali sme v tréningu. Zastavili sme, keď sme začuli alarm. „Čo sa deje?“ spýtala som sa. Izzy sa na mňa pozrela vystrašene: „Choď do izby. Hneď!“ skríkla po mne a ja som ju poslúchla. Bežala som do izby, ale stihla som sa pozrieť na ostatných. Všetci sa natiahli po zbrane. Čo sa to deje? Vtrhla som do izby, ktorú som zamkla. Ten alarm bol príliš hlasný a liezol mi na nervy. Moje srdce búšilo ako o život.

Hľadala som mobil a keď som ho konečne našla, zavolala som otcovi. „Aria?“ počula som otcov hlas. „Oci! Niečo sa deje. Som v inštitúte a alarm sa zapol. Oci ja neviem čo mám robiť. Izzy mi povedala, aby som zostala v izbe. Lenže ako som bežala do izby, uvidela som ako sa ostatní tieňolovci naťahujú po zbrane.“ Zabombardovala som ho a čakala čo povie. „Aria, neboj sa. Počúvaj hlavne Izzy, dobre? Alec je na ceste takže sa neboj.“ Upokojoval ma. Chcela som niečo povedať, no začula som ako niekto otvára dvere od mojej izby.

Zastala som a bola som ticho. „Aria, čo sa deje?“ pýtal sa ma otec, no ja som nič nepovedala. Bola som pripravená na útok. Vzala som do ruky prvú vec, ktorú som našla, podpätok. „Aria! Čo sa deje?!“ pýtal sa ma otec čoraz hlasnejšie a s väčším strachom. Ten dotyčný to vzdal, pretože som nevidela ako sa hýbe kľučka. „Oci, niekto sa snažil vlámať do mojej izby.“ Zamrmlala som do telefónu. Vtom dvere od mojej izby vyleteli a v nich stál ten úchyl.

„Ty si ten úchyl, ktorý sa hrabal v mojich veciach!“ skríkla som a hodila po ňom ten podpätok, ktorý sa zabodol presne do jeho boku. Nechápala som čo tu robí a hlavne som nechápala ako sa sem dostal. „ARIA!“ počula som ako Alec zakričal moje meno, počula som kroky a videla ako sa ten démon otočil za Alecovým hlasom. Využila som to a hľadala niečo v mojej izbe čo by mi pomohlo.

Bože Alec, to si mi sem nemohol dať nejakú zbraň? „Áh, nenávidím tieňolovcov. Musíme ísť.“ Povedal a pozrel sa na mňa. „Ani ma nehne.“ Odcekla som mu a jeho to evidentne naštvalo. Rozbehol sa po mne a ja som začala kričať a brániť sa. „Prestaň! Decko jedno neposlušné!“ skríkol po mne a zakryl mi ústa rukou. „Pusť ju!“ začula som Alecov hlas a následne ho uvidela v dverách. „Pusť ju, prosím.“ Povedal znova a zdrvene, so slzami v očiach. Ten démon sa len zasmial a zmizol, spolu so mnou. Posledné čo som počula bol Alecov krik.