Bane's daughter

Chapter V

Šla som k tomu znaku a sadla si na zem. „Oci, vráť sa prosím. Už sa naozaj nudím a chýbaš mi.“ Povedala som so slzami v očiach. Chvíľu som sedela na zemi a len tak sa pozerala na ten znak. Edom. Ktovie aké to tam je. Otec vravel, že je to tam veľmi nebezpečné a strašidelné. Démoni na každom rohu, nikde nič. Je to tam vraj ako v púšti len horšie.

Po chvíľke som sa postavila a rozhodla sa poliať kvety. Áno, polievam kvety normálne, nie mágiou. Aj keď som bosoráčka, radšej ich polievam osobne. Aspoň mám čo robiť. Znova sa ozval ten buchot. Prisahám, že som na ten buchot aj zabudla. Ale toto už nie je normálne. Položila som krhličku na stolík a započúvala sa. Znova sa ozval buchot, tentokrát z mojej izby.

Potichu, no rýchlo som šla do izby. Vtrhla som do nej a uvidela nejakého chalana. Bol celý v čiernom a mal divné zelené oči. Niečo na ňom bolo, čo ma nútilo sa brániť. Bála som sa ho, určitým spôsobom. Hneď ako ma uvidel, tak chvíľu zostal prekvapene stáť, no potom sa ako keby vrátil do reality a zmizol. Vyskočil z okna. Keď som sa nahla cez okno, nebol tam.

„Démon.“ Zamrmlala som. Cítila som z neho nejakú silnú moc. A úprimne? Človekom byť nemohol, keďže by sa rozpleštil na zemi, ak by vyskočil z okna. Tieňolovec taktiež nie. Majú runy a on ich nemal. To znamená, že to musel byť vlkolak alebo démon či bosorák. Nemám z neho dobrý pocit. Ani som si nevšimla, že bol v dome. Ako dlho tu preboha bol? Ale ak by ma chcel zabiť, tak by to už spravil. Či nie?

Bola som vystrašená a celá som sa triasla. Bežala som do obývačky po mobil a rýchlo zavolala Alecovi. Ten mi to nezdvihol a ja som sa začala báť. Čo ak sa vráti? Čo ak sa niečo stalo Alecovi? Otec nie je doma, čiže ma nedokáže ochrániť. Ale veď máme bariéru v byte. Tak ako je možné, že sa sem dostal? Musel byť pozvaný alebo príliš mocný, inak by ho to nepustilo. „Lenže ja som ho nepozvala a pochybujem o tom, že by ho pozval Alec,“ Zamrmlala som si popod nos, „čiže, jediný kto ho mohol pozvať je otec, ale ten bybto nespravil.“ Dopovedala som a pozrela sa na znak, ktorý sa nachádzal v predsieni medzi obývačkou a kuchyňou.

Čiže zostáva len jedna možnosť, je príliš mocný na to, aby porušil bariéru. Podišla som k znaku a rozplakala sa. Znova som vytočila Alecovo číslo, no znova nič. „Čo ak sa mu niečo stalo? Čo ak sa Alecovi niečo stalo?“ povedala som pomedzi slzy. Vravel, že mu mám zavolať keby dačo.

Znova som vytočila číslo. „Izzy...“ povedala som so strachom. „Aria! Preboha čo sa deje? Prečo plačeš?“ Izzy sa ma pýtala so strachom o mňa. Izzy je jediné dievča, ktoré sa o mňa stará sem tam ako mama a sem tam ako sestra. „Bol tu démon, asi a Alec mi nezdvíha.“ Povedala som pomedzi plač. „Hneď som tam.“ Povedala a zrušila. Položila som mobil na zem a dívala sa na ten znak. Jemne som sa ho dotkla tak, aby som ho neporušila. Sykla som od bolesti, pretože ma to popálilo na prste. Hneď som si spomenula na ten sen o otcovi ako horí v plameňoch.

„Čo ak sa to už stalo? Čo ak horel v plameňoch, keď šiel do Edomu.“ Povedala som popod nos a zamyslela sa. Ako dlho už je preč? Čo tam robí? Kto bol ten muž? „Aria?!“ počula som ako skríkla Izzy. „Tu som!“ skríkla som po nej a ona ku mne pribehla. Objala ma a začala ma utešovať. „Pssst, to je v poriadku. Alec je v poriadku, niekde zapatrošil mobil. Kde je ten démon? Spravil ti niečo?“ pýtala sa ma rôzne otázky. „Nič mi nespravil. Niečo hľadal, asi. Izzy, chcem otca.“ Povedala som a prudko som sa rozplakala.

Plakala som ako malé dieťa, akoby som už nikdy otca neuvidela. Izzy nevedela čo má na to povedať. Len ma pevne objala a hladila ma po chrbte. Sem tam mi dala pusu do vlasov. Takto ma upokojovala až som z toľkého plakania zaspala.