Bane's daughter

Chapter XIX

*pohľad Magnusa*

Už sú to mesiace, čo je Aria preč. Nedokážeme ju nikde nájsť. Všetci sú už vyčerpaní, no nevzdávajú sa. Jacob požiadal o pomoc aj iné svorky, no tie nič nenašli. Žiadne stopy, akoby sa po nich zem prepadla. „Magnus, mal by si si oddýchnuť. Aspoň na chvíľu.“ povedal Alexander, ktorý sa o mňa neskutočne bojí. „Nie. Som v poriadku Alexander. Oddýchnem si až keď ju budem mať pri sebe.“ Povedal som a oprel sa rukami o stôl.

Zrak mi padol na Markusa, ktorý sa už posledné mesiace opíja na streche. „Zasa je opitý?“ spýtal som sa Izzy. Ona len prikývla a vydýchla si. Posadil som sa a chytil sa za hlavu. „Čo ak je mŕtva?“ spýtal sa ma Jace. „Nie je. Vedel by som to. Aria je bosoráčka, cítil by som, že je mŕtva.“ Povedal som mu a vydýchol si. Toto bola jediná moja nádej. Cítiť, že moje dieťa stále žije ma nútilo po nej neustále pátrať. Kde do pekla si, Aria? „Pozor!“ začul som a pozrel sa tým smerom odkiaľ to šlo. Uvidel som ako niečo po mne letí. Rýchlo som to zachytil do ruky.

„Správa?“ spýtal sa Alexander. Prikývol som a prečítal si ju. „To písmo. To je Aria!“ skríkol som dosť hlasne, pretože Markus zliezol zo strechy a vytrhol mi ten list. „Ideme si po ňu! Musíme! Magnus, dobre vieš, že ak toto poslala, tak..“ nedopovedal pretože som mu do toho vstúpil: „Tak je vo veľkom nebezpečenstve.“ „Čo tým myslíš?“ spýtal sa Jace. „Ak Aria za celý čas neposlala list alebo nedala nám vedieť ako na tom je, tak bola strážená, no nejako sa jej to podarilo.“ Povedal som a chystal sa na odchod. „Čo ak je to pasca?“ spýtal sa Raphael, keď sa ma snazil zadtaviť. „Risknem to.“ Povedal som s Alexandrom naraz.

*pohľad Arii*

„Ty jedna neposlušná krava! Čo si to spravila?!“ kričal po mne bez prestávky. Mláti ma ako žito, mám pocit, že moja hlava sa o chvíľu rozdrví a bude z nej drť. Nemám proti nemu šancu, je oveľa silnejší ako ja. Tak takto zomriem. Toto je moja smrť? Nezdá sa ti to kruté, Bože? Viem kto je moja rodina a viem kto som, no pomôž mi prosím. Chcem poslednýkrát vidieť svojho otca predtým než ma tento psychopat zabije. Už som videla ako ma ide kopnúť do hlavy, no vtom ho niekto odtiahol.

Uvidela som chlapa, vysokého, strapaté vlasy a bol mi tak povedomí. „Markus! Ty sukin syn!“ skríkol po ňom Amaimon. Markus? Ten Markus? „Aria!“ začula som svoje meno a zacítila som niekoho ako sa ma dotkol. Zodvihla som zrak a uvidela som otca. „Oci.“ Pošepkala som a rozplakala sa. Ďakujem ti Bože. Ďakujem, že sú v poriadku a že si sa na mňa nevykašľal. Otec ma vzal na ruky ako nevestu a bral ma preč. Položil ma do dodávky, v ktorej bol Alec s Izzy. Otec si kľakol vedľa mňa a Izzy naštartovala dodávku, v ktorej ma brali preč.

„Markus.“ Povedala som a Alec ma chytil za ruku. „Bude v poriadku, nechaj ho vyblázniť. Ver mi.“ Povedal Alec a pohladil ma po líci. „Magnus, uzdrav ju.“ Povedal Alec a ja som sa pozrela na otca. „A čo si myslíš, že robím?“ spýtal sa ho otec a ja som hneď vstúpila do reči: „Ak sa pohádate práve teraz, tak s vami končím.“ „My sa nehádame.“ Povedali obaja naraz a usmiali sa.

*pohľad Markusa*

„Zabijem ťa Amaimon.“ Povedal som a udrel ho. „Hah, nevrav mi, že ti na tej šťande záleží.“ Odcekol a mňa to naštvalo. „Áno. A keby len to.“ Povedal som a strelil som mu takú, až ho to odhodilo na druhú stranu izby. Amaimon sa na mňa pozeral ako na smrť. „Čo? Myslel si si, že som slabý, však? No, mýlil si sa. Všetci ste sa mýlili.“ Povedal som mu s úškrnom. „Ako?“ nechápavo sa ma pýtal. „Uniesol si mi moje dievča. Naozaj si myslíš, že by som to nechal len tak?“ spýtal som sa ho.

„Budeš pykať za to čo si spravil a ver mi, že to bude bolieť.“ Dopovedal som a už ho brali tieňolovci. Pobral som sa do Magnusovho bytu za Ariou. Uvidel som ju ležať na posteli, už nekrvácala. „Je v poriadku, len je vyčerpaná.“ Počul som Magnusa a cítil som ako sa ma dotkol. „To je dobre, že jej nič nie je. Som rád, že je v bezpečí.“ Povedal som. „Čo si mu spravil?“ spýtal sa ma napokon a ja som sa uchechtol. „Ale, len som ho trocha poudieral a odovzdal do rúk tieňolovcom.“ Povedal som a oprel sa o zárubňu dverí.

Magnus sa zasmial a pozrel sa na Ariu. „Dohliadni na ňu, prosím ťa.“ Povedal a ja som sa na neho pozrel. „Neboj sa, choď si ľahnúť. Vyzeráš hrozne.“ povedal som a šiel som za Ariou. Prikryl som ju lepšie a ľahol si vedľa nej. Nespúšťal som ju z očí, dokonca som ju chytil za ruku, len pre istotu, aby mi nezmizla.