Bane's daughter

Chapter XIII

*pohľad Arii*

Milý denníček, už je to mesiac čo som bola v Edome. Sem tam napíšem starému otcovi, ale on mne neodpíše. Asi som ho ranila, no on ranil mňa tým najhorším spôsobom. Len ma využíval. Otec mi povedal, aby som sa nezaťažovala mu písať listy, no je to môj starý otec, je to rodina a rodinu si nevyberáš. Musíš sa s ňou zmieriť nech je akákoľvek.

Stále premýšľam nad Markusom, už som mu aj odpustila, no neviem sa s ním spojiť a otec mi to nedovolí. Zakázal mi totiž to používať všetky kúzla, ktoré som sa naučila v Edome. „Aria?!“ počula som ako na mňa kričal Alec. Zodvihla som svoj zadok z postele a doteperila sa do obývačky. „Volal si ma?“ spýtala som sa ho. „Áno. Poď, sadni si.“ Povedal a ukázal na miesto vedľa neho. „Aria. Ako ti to mám povedať? Ide o to, no“ nevedel sa vykoktať a mne už to liezli na nervy. „Alec, o čo ide? Vyklop to, neboj sa.“ Povedala som a snažila sa upokojiť. „Magnus musel odísť, ale neboj sa. Vráti sa, ale až o mesiac. A ten mesiac budeš so mnou v inštitúte a budeš sa učiť bojové umenia.“ Povedal dosť vážne.

Pozrela som sa na neho a oprela sa. „Takže, otec je v Edome?“ spýtala som sa. „Nie. Nie je v Edome. Len musel niečo vybaviť v Londýne, Číne a ostatných krajinách. Neboj sa.“ Povedal pokojne. „Dobre. Mám sa zbaliť, však?“ spýtala som sa a Alec prikývol. Prečo mám pocit, že mi klame? Vstúpila som do izby a začala sa baliť. „Tréning, huh? To budem potrebovať veľa tričiek, legíny, vezmem si aj mikinu a pyžamko.“
Mrmlala som si sama pre seba počas toho ako som hádzala veci do batoha.

Po pätnástich minútach som vyšla z izby celá oblečená a pripravená. „Alec som pripravená!“ skríkla som a Aleca skoro šľahlo. „Čo tak kričíš?“ spýtal sa a chytal sa za ucho, do ktorého som skríkla. Ruky som dala do obrannej pozície a nevinne sa usmiala. Alec to nechal tak a viedol ma do inštitútu. Celú cestu sme nič nevraveli a bolo to prijemné. „Čo ak budem mať problémy, pretože som bosoráčka?“ spýtala som sa ho, keď sme stáli pred dverami inštitútu.

Alec sa na mňa pozrel, vzal mi batoh a chytil ma za ruku: „Nič sa ti nestane. Neboj sa, dobre vedia, že ti nesmú ublížiť. A teraz poď. Jace sa ťa nevie dočkať.“ Než som stihla namietať už som sa ocitla v inštitúte. Musím uznať, že to tu majú pekné a útulné. Samozrejme sa všetci na mňa pozerali, no Alec ma pevne držal za ruku a keď ma zbadal Jace, tak ma zodvihol na ruky a otočil sa so mnou. „Aria! Som tak rád, že ťa konečne vidím! Tak si mi chýbala!“ vravel celý nadšený. Usmiala som sa na neho a seriózne mu povedala: „Polož ma, Jace.“ On sa na mňa pozrel prekvapene.

„Jace? Nezabudla si na niečo?“ spýtal sa ma a ja som sa na neho pozrela. „Ako vážne?“ spýtala som sa ho a on prikývol. Vydýchla som si a krásne som sa ho spýtala: „Môj najkrajší a najmilovanejší strýko Jace, mohol by si ma prosím položiť na zem?“ spravila som psie očká a on sa usmial. „Samozrejme, bábätko moje.“ Povedal a položil ma na zem. Hneď ako sa moje nohy dotkli zeme a moje telo sa vymanilo z Jaceova zovretia, zdrhala som k Alecovi, ktorý už stál na schodoch a čakal na mňa.

Rýchlo som ho chytila za ruku a pevne ju stisla. „Neboj sa. Je to len Jace. Jeho to prejde, dúfam.“ Povedal a viedol ma do mojej izby. Áno, aj v inštitúte mám svoju izbu. Asi si vravíte, že to mám úplne úžasné, no ono je to pravý opak. V inštitúte ma majú radi len Alec, Izzy, Jace a Clary. Nikto iný. Keďže Maryse už tieňolovkyňou nie je a nebýva v inštitúte. „Tak Aria, ak by si čo i len niečo potrebovala, budem v kancelárii. A ak ma nenájdeš, zájdi za Jaceom alebo niekým iným. Tu máš rozpis tvojich tréningov.“ Alec mi podal papier a ja som si ho čítala.

„Pondelky, stredy, piatky ťa bude učiť Izzy. Ja ťa budem učiť lukostreľbu utorky, no a ostatné dni ťa bude učiť Jace.“ Povedal a dal mi pusu na čelo. Keď odchádzal, otočil sa na mňa a povedal mi: „To zvládneš, neboj sa, Aria.“ Vysvetlí mi niekto čo sa to tu do kelu deje? Pozrela som sa znova na papier a uvidela, že v nedeľu mám voľný deň, žiadny tréning. „Divné, ale super, som rada. Aspoň si budem precvičovať kúzla.“ Zamrmlala som si popod nos a začala si vybaľovať veci.

Hneď ako som sa vybalila, sadla som si na posteľ a premýšľala nad Markusom. „Aria!“ začula som svoje meno a uvidela niekoho ako sa mi vlámal do izby. „Strýko Jace.“ Povedala som. „No tak poďme! Je štvrtok, ide sa trénovať. Šup šup šup.“ Hnal ma von z izby do nejakej obrovskej miestnosti plnej zbraní. „Ehem, Jace? Mám pocit, že ja a zbrane nie sme veľmi v láske.“ Povedala som a spravila krok dozadu. On sa na mňa nechápavo pozrel a ja som dodala: ,,Prežijem, ak sa ich dotknem?" Jaceovi ako keby to už doplo a zasmial sa.

„Neboj sa. Máme tu špeciálne zbrane len pre teba. Nie je tam anjelské ostrie, takže kľud.“ Povedal a podal mi zbraň. Bola to dýka. Držala som ju v ruke a pozrela sa na neho. „Zaútoč na mňa.“ Povedal a ja som tak spravila. Samozrejme, že ma zhodil na zem. A znova a znova a znova. Už ma to začínalo štvať, keď som dopadla na zem a nedokázala sa postaviť. „Dobre. Na dnes končíme. Máš dobrú výdrž, bojovala si celé tri hodiny. Dokonca aj nováčikovia majú s tým problém.“ Povedal a pomohol mi vstať.

„No veď vieš. Polovica mojej rodiny sú tieňolovci takže pohoda.“ Povedala som a mávla rukou. Jace sa len zasmial a pípol mu mobil. „A sakra. Musím ísť. Do izby to zvládneš, však?“ pozrel sa na mňa a starostlivo ma prehliadol. „Áno. Len choď. Povinnosť volá.“ Povedala som a usmiala sa. Jace zmizol a ja som vrátila dýku na miesto a šla do izby. Po ceste do izby som počula ako si šepkajú ostatní tieňolovci medzi sebou, že tu nemám čo robiť a podobné veci. Bolo mi to jedno, tak ako všetko. Jediné na čo som mohla myslieť a venovať pozornosť bola sprcha a moja posteľ, do ktorej som sa následne hodila.