Bane's daughter

Chapter XXI

Markus zaspal a ja som ho hladila po vlasoch. Nemohla som spať, keďže som spala dosť dlho a už začalo svitať. Premýšľala som nad všetkým čo sa doteraz stalo. Otec na mňa zodvihol ruku, bola som v Edome, starý otec ma len využíval, Markus mi klamal do očí, zmierila som sa s otcom, Alec ma vzal do inštitútu, trénovala som, uniesli ma, mlátili ma, vyhladovali ma a zachránili ma. Nad tými myšlienkami ako ma mlátil sa mi do očí nahrnuli slzy.

Začula som jemné zaklopanie na dvere a do izby vstúpil Alec. Keď ma uvidel, rozplakal sa. Podišiel ku mne, sadol si na posteľ a chytil ma za ruku. „Aria, mrzí ma to. Mrzí ma, že som ťa nedokázal zachrániť. V živote som sa tak nebál, nevedel som čo mám robiť. Ja... Dcérka ja ťa mam rád.“ Vravel pomedzi plač a ja som sa usmiala. „Aj ja ťa mám rada, Alec, otec číslo dva.“ Zasmiali sme sa a obaja sa pozreli na Markusa, ktorý sa začal pretáčať na druhý bok, vďaka čomu som sa oslobodila a rýchlo som vstala z postele.

Alec sa na mňa divne pozeral. „Už dve hodiny na mne ležal.“ Zamrmlala som a Alec ma ťahal preč izby. Zatvorili sme dvere; aby sme nezobudili Markusa a začali sme sa zhovárať. Povedala som mu všetko čo sa stalo. Alec znova neudržal slzy a rozplakal sa. „Čo tu vy dvaja robíte takto skoro ráno?“ obaja sme sa pozreli na otca, ktorý sa len teraz zobudil. „Alexander, čo sa deje? Prečo plačeš?“ spýtal sa vystrašene. „Aria, ona, nemal som dovoliť tomu démonovi, aby ju vzal. Mal som o ňu viacej bojovať.“ Povedal a prepadol do hysterického plaču.

Otec a ja sme ho okamžite objali a začali utešovať. „Prinesiem ti čaj.“ Povedala som a odišla do kuchyne. Alec zatiaľ porozprával všetko otcovi. Keď som sa vrátila aj s čajom, uvidela som oboch plakať. Otočila som sa na päte a šla som vziať fľašu whisky, ktorú som podala otcovi. On si ju vzal a hneď sa z nej napil. Rozprávali sme sa ďalšie dve hodiny, no potom sa zobudil Markus a pritúlil sa ku mne. „Budem musieť odísť.“ Povedal a ja som sa na neho pozrela nechápavo.

„Kam?“ spýtala som sa a on sa odsunul. „Do Edomu,“ povedal, no potom si všimol môjho skleslého pohľadu, „ale neboj sa, večer sa vrátim, sľubujem.“ Keď to povedal, usmiala som sa, pretože Markus svoje sľuby dodržiava. Musí, nemá na výber keďže je to démon. Markus sa postavil a odišiel do izby, keď z nej vyšiel, bol celý vyobliekaný a musím sa priznať, že bol príťažlivý. Podišiel ku mne a chytil ma za pás. „Vrátim sa.“ Povedal, dal mi pusu na čelo a v tom momente zmizol.

Pozrela som sa smerom do kuchyne odkiaľ sa na mňa pozerali obaja moji otcovia. „Čo je?“ spýtala som sa ich a s červenou tvárou som si sadla za stôl. „Ále nič.“ Povedal Alec a uškrnul sa. Otec sa na mňa pozeral divným pohľadom pričom si odpil z whisky. „Chodíš s ním?“ spýtal sa ma napokon a ja som sa pozrela na Aleca. On hneď pochopil čo sa deje a vstúpil do rozhovoru: „Magnus? Zlato, nemyslíš si, že to je len jej vec?“ „Alexander. Je to naša dcéra a navyše, držal ju proti svojej vôli v Edome!“ zvýšil hlas otec.

„Ale hľadal ju s nami! A navyše, nevzdal sa keď mi sme už strácali nádej.“ Povedal Alec skleslo. „Otcovia!“ skríkla som, keď som sa postavila zo stoličky. Oprela som sa rukami o stôl a zvážnela. „Prestaňte sa hádať. Alec, ďakujem, že si sa ma zastal. A otec. Ty už prestaň byť príliš ochranársky. Každého chalana, ktorý sa ku mne priblížil, odohnal si ho. Ale tentokrát sa ti to nepodarí, Markus je iný. Verím a cítim, že ma má naozaj rád a ja mám rada jeho. Takže oci, daj si pohov.“ Povedala som a odišla z kuchyne.

„Aria. Aria, tak som to nemyslel.“ Vravel otec, no Alec ho zastavil. „Daj jej čas.“ Povedal. Oprela som sa o stenu v obývačke, tak aby som mohla počuť ich rozhovor. „Čo ak jej ublíži?“ spýtal sa otec. „Tak ho zabijem.“ Odvetil Alec. „A čo Amaimon?“ spýtal sa otec už potichšie. „Je vo väzení. Jace sa o neho postará, pokiaľ nebude súd.“ Povedal Alec a ja už som mala dosť. Šla som do izby a osprchovala sa. Keď som vyšla zo sprchy bol obed. „Aria! Poď sa najesť!“ skríkol po mne Alec a ja som sa vydala do kuchyne.

„Čo si sa tak vyparádila?“ spýtal sa ma Alec a ja som sa na neho nechápavo pozrela. „Máš sukňu.“ Povedal a položil tanier špagiet na stôl. „Ah, nemala som čisté nohavice. To preto a navyše, všetky nohavice mám v inštitúte.“ Povedala som a posadila sa za stôl. „Chceš si ísť po ne?“ spýtal sa ma. Mám ísť do inštitútu, keď som tam priviedla démona? Odvtedy čo ma uniesli som nevidela Jacea a ostatných. Videla som len Aleca a otca. „Neviem.“ Pošepkala som a namotala si špagety na vidličku.

„Kde je otec?“ spýtala som sa ho. „Jace ho potreboval, tak šiel do inštitútu.“ Povedal a sadol si za stôl. „Aria, odvtedy čo si sa vrátila si iná. Nepýtaš sa na Jacea a ani na Jacoba.“ Povedal a pozrel sa na mňa. Položila som vidličku a pozrela sa Alecovi do očí. „Ublížil niekomu? Ten démon.“ Spýtala som sa. „Nič vážne, len menšie škrabnutia.“ Odpovedal mi, no mňa to aj tak ranilo. Oči som mala ako jazero sĺz. „Mrzí ma to. Ak by som nešla do inštitútu, nikto by nebol zranení.

Ak by som sa nenarodila, mama by žila a Amaimon by nechcel potrestať otca a ani Ragnora.“ Povedala som a sklopila som zrak. „Aria, nič z toho nie je tvoja vina. Amaimon by aj tak potrestal Magnusa. A tieňolovci? My mávame horšie zranenia než škrabnutie, ktoré je ako od mačiatka.“ Uškrnul sa a ja som sa pousmiala. „Po obede pôjdeme po tvoje veci. Čo ty na to?“ spýtal sa a ja som prikývla.