Bane's daughter

Chapter XXII

Po tom ako sme dojedli som ešte zavolala Jacobovi. Alec mi povedal, že sa o mňa veľmi bál a nemohol prísť, pretože tam majú teraz nejaké konflikty medzi upírmi a vlkolakmi. Bolo super počuť jeho hlas po tak sakramentsky dlhom čase. „Aria? Ideme?“ spýtal sa ma Alec, keď som odložila telefón na miesto. Prikývla som a Alec ma chytil za ruku. Celú cestu do inštitútu ma držal za ruku ako malé dieťa. Úprimne? Nevadilo mi to, cítila som sa bezpečnejšie.

Keď sme vošli dnu, všetci začali tlieskať a vítať ma. Bolo to divné a dosť. Šli sme za ostatnými, ktorí stáli pri stole a niečo tam riešili. „Odkiaľ to vieš, Jace?“ spýtala sa ho Izzy. „Knižný klub.“ Odvetil Jace a Clary sa na neho divne pozrela: „Ty čítaš?“ Alec a ja sme sa uchechtli. „Ak by len to.“ Zamrmlala som tak, aby ma počuli len oni. Jace sa po mne rozbehol a ja som sa automaticky skryla za Aleca.

„Jace, vravel som ti, že máš byť opatrný! Ešte je stále v šoku z toho všetkého.“ Upozornil ho Alec a Jace sa na mňa pozrel ospravedlňujúco. „Prepáč, Aria. Nemyslel som to tak, len som strašne rád, že ťa vidím. A navyše, keď Alec a Magnus nepustili do bytu nikoho. Dokonca ani nás nie.“ Povedal a chcel ma pohladiť po vlasoch, no ja som sa skryla ešte viacej. Bože som tak vďačná za to, že má Alec také obrovské ramená a chrbát. Jace sa silou mocou odtiahol a oprel sa o stôl.

„Nejako si opeknela, Aria.“ Rypla do mňa Clary a neviem prečo ale naštvalo ma to. Brala som to ako iróniu. „Aspoň niekto musí, keď ty vyzeráš stále rovnako.“ Odcekla som a pozrela sa na Aleca. „Dobre ľudia, len sme sem prišli po Ariine nohavice a tričká. A zároveň som chcel, aby aspoň nachvíľu vystrčila päty z bytu. Takže vidíme sa neskôr. Aria, rozlúč sa.“ Povedal a mrkol na mňa. Len som im zamávala a Alec ma bral do jeho izby, v ktorej sa nachádzali všetky moje veci.

„Prečo sú tu?“ spýtala som sa. „Keď mi ťa vzali, preplo mi a potreboval som niečo čo ti patrilo, aby som si ťa pripomínal. A navyše som si myslel, že keď budeš tie veci chcieť späť, tak bude lepšie, ak nepôjdeme do tvojej izby.“ Povedal a začal brať tašku plnú mojich vecí. To som tomu dala čo? Všetkým som spôsobila bolesť a najmä Alecovi, keďže ma nedokázal zachrániť.

Stále si na to pamätám a len tak ľahko nezabudnem. Ako by som aj mohla? Zacítila som niečo jemné na mojom čele. Pozrela som sa a zistila som, že mi Alec dal pusu na čelo. „Tak poď, ideme než sa Magnus zblázni.“ Pousmial sa a ja som ho chytila za ručičku. Áno a čo? Zo všetkých ľudí ho môžem držať za ruku len ja a otec.

Keď sme šli po ulici, všetci na nás pozerali. Bolo to nepríjemné, no kašľala som na nich. Ktovie čo si mysleli, asi či spolu chodíme. Áno, Alec nie je taký starý, má len niečo cez dvadsať rokov a otec vyzerá presne tak staro ako Alec, no má vyše osemsto rokov. Alebo aj viac? Nikdy mi nepovedal presný vek, vraj to nepotrebujem. No a keďže aj ja mám dvadsať rokov, tak si asi myslia, že randíme. Ach, ak by tí vedeli, hneď by prestali kukať ako také vyčančané kukučky.

„V pohode?“ spýtal sa ma Alec. „Áno. Len, už chcem byť doma.“ Povedala som mu a on ma chytil pevnejšie za ruku. „Neboj sa, už sme skoro doma.“ Odvetil a otváral dvere od budovy. Vošli sme do výťahu a vyšli sme na dvanáste poschodie. Odomkli sme dvere od bytu a keď sme ich otvorili, čakal na nás nahnevaný otec. „Kde ste boli?“ spýtal sa. „Šla som si po veci do inštitútu, oci.“ Odpovedala som mu a vzala som Alecovi tašku, ktorú som následne hodila do izby.

„To ste mi nemohli dať vedieť?“ spýtal sa nás nahnevane. „Poslal som ti správu, Magnus.“ Alec nás začal brániť a otec sa pozrel na mobil. „Oh, naozaj. Nepípol mi. Ospravedlňujem sa, to len, ah, bol som vystrašený.“ Povedal už pokojne. Alec objal otca a ja som len tak tam sedela na gauči a pozorovala ich. „To nič, viem Magnus, ja viem.“ Vravel mu Alec a dal mu pusu. Musela som sa uškrnúť, pretože to bolo strašne zlaté.

„Čo sa uškŕňaš?“ spýtal sa ma Alec. „Len tak.“ Odvetila som a otec sa zasmial. „Nemala by si sa radšej starať o to kedy sa vráti Markus?“ spýtal sa ma nakoniec a ja som zostala nemo sedieť. „Aria?“ obaja sa spýtali naraz. „Do uhorky! Koľko je hodín?“ zvýskla som a postavila som sa z gauča. „Kľud, kľud, sú len dve hodiny poobede.“ Povedal Alec a mne padol obrovský kameň zo srdca. „Toto ste prehnali. Skoro som odpadla!“ zvýšila som po nich hlas, no oni sa len zasmiali a silne ma objali. „Ách, ty naše slniečko.“ Povedali naraz a dali mi pusinky na líčka.