Plán B /Book 2/

29. ,,Nechte to sakra být!"

Je už neskoro večer a ja som stále v kúpeľni. Možno by bolo dobré už konečne výsť von. Michal a Marek už asi spia a ja som hladná.

Pomaly a hlavne potichu otvorím dvere aby som nespravila žiaden zvuk a vojdem do spálne. Pozriem sa na postel a nechám svoje oči chvíľku si zvyknúť na tmu. Všimnem si siluetu, ktorá spokojne oddychuje. Marek vo svojich ružových dupačkách.

Prejdem k dveriam, no to by som nebola ja ak by som do niečoho nekopla.

,,Sakra!" Poviem potichu a chytím sa za nohu.

,,Miko?" Ozve sa za mnou rozospalý hlas.

,,Prepáč. Nechcela som ťa zobudiť." Poviem a prídem k nemu aby som mu mohla venovať bozk na čelo.

,,Kam jdeš? Poď si lehnout." Povie a chytí ma za ruku. Trochu sa zasmejem a pohladkám ho po vlasoch.

,,Hneď som späť, no musím si dať niečo na jedenie a prezliecť sa do pyžama." Poviem a on ma pustí. Už bez problémov vyjdem von zo spálne a namierim si to rovno do kuchyne.

Otvorím chladničku a vyberiem si z nej čokoládové koláčiky a mlieko. Z mlieka si nalejem do hrnčeka a dám na pár sekúnd zohriať do mikrovlnky. Koláčik si rovno jeden zjem. Ráno ma asi bude bolieť brucho, keď jem tak neskoro.

Zrazu ale začujem buchnutie vchodových dverí. Veď je jedenásť večer! Do ruky si zoberiem menší nožík a pomaly prejdem do predsiene, kde rozsvietim.

,,Aaaa!" Zakričí osoba rovnako ako aj ja.

,,Michal!?"

,,Miko! Bože! Výš jak jsem se tě lekl!" Povie a vyzuje si čierne tenisky.

,,Kde si bol? A prečo celý v čiernom?" Poviem prekvapene.

,,To neřeš. Proč nespíš?"

,,To nerieš." Poviem provokatívne.

,,Co se tady děje!?" Pribehne Marek.

,,Nič. Iba som sa zlakla Michala, ktorý chodí domov o jedenástej večer!"

,,Proc seš oblečenej v černý? A co ta černá taška?"

,,Nechte to sakra být!" Povie nepríjemne a zoberie si svoj čierny batoh bežiac do svojej spálne.

,,Co to jako mělo být?" Spýta sa nechápavo Marek rečnícku otázku.

,,To netuším. Choď si ľahnúť, hneď som pri tebe." Poviem a on prikývne. Odíde späť do spálne a ja idem odložiť veci, ktoré som vybrala do kuchyne.

Veci sú upratané a ja idem hore schodmi späť do spálne.

,,Ne. Jasně, že je to hotový. Ještě nějakou dobu tam nepůjdou. Všechno sem dodělal už ráno. Zítra to tam ještě projděte.  Tak ste to asi prehlídli." začujem Michalov telefonát. Zastavím sa v pohybe a snažím sa pochopiť, o čom sa rozpráva. Chová sa divne.

Radšej to neriešim a nepočúvam ho aby sme sa zase nepohádali a idem do spálne. Marek už zaspal takže si iba zoberie pyžamo, rovnaké ružové dupačky aké má aj on, a idem do kúpeľne, kde sa prezlečem a vyčistím si zuby a tvár.

Späť do spálne idem s maxinálnou opatrnosťou. Nechcem Mareka zase budiť. Ešte bude kvôli mne nevyspatý a zajtra bude nepríjemný.

Opatrne si vlezem k nemu do pistele a zakrijem sa. Ľahnem si na bok chrbtom k nemu a som pripravená ísť spať. Zrazu sa ale vôkol mojich bokov obmotajú dve ruky, ktoré si ma k sebe pritiahnu bližšie.

,,Doufám, že mi zítra řekneš, co bylo tak hrozné, že nám to pokazilo celý rande." Povie trochu rozospalo a ja sa pousmejem.

To je ale miláčik...