Plán B /Book 2/

65. Už nikdy

Prešiel týždeň. S Marekom sme prehovorili tak dve možno tri slová denne aj to bol iba pozdrav a mňa to ubíjalo asi rovnako aj jeho. Trval na tom aby sme si vymenili miesta takže spal v obývačke miesto mňa on. Prenechal mi celú svoju izbu. Chodil si iba po veci a do svojho štúdia.

Mala som pocit, že si zmenu jeho nálady všímali aj fanúšikovia súdiac podľa komentárov, kde sa ho pýtali čo sa deje a podobne. Áno, často som pozerala jeho videá.

A ja? Ja som mala čím ďalej tým väčšiu potrebu ho objať. Vyzeral zničene a súdiac podľa krúh pod jeho očami toho ani moc nenaspal. Keď som sa každé ráno zobudila už bol hore a v kuchyni sedel pri stole už s dopitou kávou a raňajkami pre mňa. Dával si záležať. Bál sa...

Viac dní som ale nemohla vydržať ani ja. Už toho bolo dosť a mohla som to ukončiť iba ja.

Bola jedna hodina poobede, Michal bol vonku s kamarátmi a Marek strihal video v štúdiu aj s malým Jimom. Vždy bol pri ňom keď strihal videá. Ja som bola ale v tejto chvíli na ceste na poschodie k ním do brunetovho štúdia.

Hneď ako som otvorila dvere som ho videla zrovna vstávať od stola odkladajúc si slúchadlá na stôl. Dvoma rýchlimy krokmi som sa dostala až k nemu a pevne ho objala vôkol ramien. Nemusím asi podotknúť, že som sa malinko musela postaviť na špičky. Predsa len je Marek o niečo vyšší ako ja.

,,Mik-" Chcel niečo povedať, no ja som ho hneď automaticky zastavila svojimi slovami. Chcem aby bol ticho. Iba na chvíľku, nech si to užijem.

,,Pššt." Vydám zo seba nesúhlasne a tvár si zahrabem do jeho krku. Po chvíli ucítim obe jeho ruky ako ma pevne obímu a jeho telo sa úplne uvoľní. Stáli sme tam takto hodnú chvíľu. Prosto sme si znova užívali prítomnosť toho druhého a nič nehovorili. Možno by sme takto boli ale dlhšie ale náš malý štvornohý kamarát si dožadoval tiež nejakej pozornosti.

Zasmiali sme sa a obaja si k nemu sadli na zem aby sme sa s ním mohli znova spolu pomaznať. Nejaký čas nás takto spolu nevidel. Bolo vidieť že je šťastný a plný energie.

,,Je mi to líto." Povie po chvíli Marek s veľkým povzdychom, no svoj pohľad na mňa od Jima nezodvihne. Stále si tým nebol úplne istý a mne to bolo jasné. Ibaže som vedela, že ho to naozaj mrzí.

,,Aj mne. Ale hoďme to za hlavu čo ty na to? Budeme sa tváriť, že sa nič nestalo, no toto je posledná šanca ktorú dostaneš. Ak sa to bude opakovať tak sa balím a odchádzam Marek." Poviem malinko prísnejšie ako som vo svojej hlave plánovala. Chcem aby si to poriadne zapamätal. Ak sa niečo takéto bude opakovať, už tu neostanem ani sekundu navyše.

,,Už nikdy. Slibuji." Malinko sa pousmeje a jeho ruka sa obajaví na tej mojej na zemi. V tej chvíli sa moje oči zodvihli aby som sa mohla pozrieť do tých jeho a malinko som sa pousmiala. Znova bolo všetko v poriadku. Nie úplne ale určite to bolo oveľa lepšie ako včera.

,,Čo tak si zájsť na obed?" Navrhnem keď mi dojde, že dneska som ešte nejedla a začínam byť dosť hladná. Chvíľku premýšlal než mi odpovedal.

,,A co kdybychom jsi něco uvařili?" Áno jeho návrh sa mi páčil viac. Jedlo a on. Dokonalá kombinácia. Tiež máme šancu si vynahradiť chvíľky kedy sme spolu neboli.

,,A co by si princezna dala?" Malinko sa pousmejem nad prezývkou, no tiez prekrútim očami. Chýbalo mi to. Klišé ale roztomilé.

,,Hm... čo tak... nejaké syrové cestoviny. Áno, určite mam chuť na cestoviny." Brunet vedľa mňa prosto prikývne a obaja sa postavíme idúc rovno na prízemie do kuchyne aj s Jimom. Maly sme veľké šťastie, že sme doma mali všetky ingrediencie, ktoré sme potrebovali...

Love ya all💕