Plán B /Book 2/

52. ,,Počkat. Co jsi udělala?"

Domom sa zrazu ozvalo zaklopanie a mojím telom prešiel mráz. Viem, kto stál za tými dverami a moje pocity boli zmiešané. Neviem či sa s ním chcem rozprávať. Možno je to dobrý nápad, no ja sa bojím. Bojím sa, že vybuchnem a zase bude všetko zle. Viem, že preháňam, no nemôžem si pomôcť.

,,Jdu tam." Ozve sa Michal a prejde ku vchodovým dveriam odkial sa skoro hneď ozve šťastný hlas. Ja si iba povzdychnem a odložím knihu, ktorú som čítala nabok. Odkryjem sa a deku prehodím cez operadlo gauča.

,,Ahoj." Od dverí do obývačky sa ozve mne tak strašne známi hlas a ja sa pousmejem na blondiaka.

,,Ahoj." Vydýchnem.

,,Chtěl jsem si s tebou promluvit. O všem co se stalo." Povie a pomaly prejde ku mne. Ruky mal vo vačku čiernej mikiny a ma tvári mal divný výraz. Asi mu táto chvíľka tiež nebola úplne príjemná. Michal odišiel do izby. Pochopil, že by u tochto nemusel byť.

,,Áno ja viem. Tiež sa s tebou chcem porozprávať." Poviem a poukážem mu aby si sadol a on tak aj učiní sadajúc si neďaleko mňa.

,,Nevým co jsem udělal, nebo co se stalo. Určitě jsi slišela o tom, že jsem měl výpadek paměti." Slabo sa zasmeje, čím trochu odľahčí napätú situáciu.

,,Áno. Viem o tom a mrzý ma to. Viem, že za to nemôžeš a ja som na teba hneď prvý deň ako sme sa znova stretli vybuchla." V tej chvíli som o jeho stráže nevedela. Chalani mi to nepovedali a ja som sa cítila blbo. Doteraz mám v sebe ten nepríjemný pocit.

,,Není to tvoje vina. Jen chci vědět co jsem bili než se mi stalo... to."

,,Úprimne ani ja neviem na čom sme boli." Povzdychnem si. ,,Začnem od začiatku. Asi tým ako sme spolu začali chodiť-" prerušil ma.

,,My jsme spolu chodili?!" Spýta sa prekvapene. To som mohla čakať.

,,Áno..." Poviem trochu nervózne a smutne zároveň. Viem, že som dôvodom nášho rochodu bola ja.

,,Je mi to líto. J-já... Bože to je trapný."

,,Je to v pohode. Keď som odchádzala tak už sme spolu neboli. Nastali menšie... komplikácie. Nemala som možnosť vysvetliť ti ich a ty si sa kvôli mne dostal do nemocnice. Mala som pocit, že prosto všetko ničím čo i len pohľadom a tak som sa proste vrátila späť na Slovensko. Prešli roky a-a... stalo sa toho veľa. Chýbali ste mi. Strašne moc. Vedela som ale, že nie je možné aby si mi odpustil to čo som spravila."

,,Počkat. Co jsi udělala?"

,,O tom sa porozprávame inokedy. To čo ale chcem povedať je to, že ma to všetko dosť dostalo. Bolelo to, keď som zistila, že si ma nepamätáš a ja viem, že za to nemôžeš a-a..."

,,Miko... nic se neděje. Já to chápu." Pousmeje sa aby ma upokojil a obíme ma. ,,Čo tak si někam zajít a znova se spoznat?"

,,To by bolo super." Pousmejem sa a zotriem si menšiu slzu.

,,Tak já ti když tak ještě napíšu." Povie a postaví sa na odchod. Spoločne so mnou prejde ku vchodovými dveriam. ,,Tak se pak vidíme. Ahoj."

,,Ahoj." Zatvorím dvere a povzdychnem si. Cítila som sa v jeho prítomnosti nesmierne divne. Proste to už nikdy nebude ako pred tým...

Love ya all🌹