Plán B /Book 2/

63. ,,Miko... já byl opilí a-"

Ráno ma zobudila poriadna kocovina, ktorá mi spôsobila ostrú bolesť hlavy a výrazné nevoľno. Cítila som sa strašne a chvíľku mi trvalo než mi došlo, čo sa večer vlastne stalo. V tej chvíli som sa zobudila úplne. Prudko som otvorila oči, čo som ale hneď oľutovala keďže mi do očí vbilo silné svetlo prechádzajúce pomedzi žaluzia v izbe.

Z mojich úst vyšlo niečo ako zamrnčanie a ja som sa pomaly zodvihla do sedu aby som sa mohla poobzerať po svojom okolí. Toto určite nebola naša izba s Markom. Nebol tu ani Marek. Pohľad mi padol na malí stolík vedľa postele na ktorom bola tabletka a pohár s vodou. Bolo mi jasné, že mi to malo pomôcť od bolesti hlavy takže som si ju proste zobrala a zapila.

,,Dobré ráno!" Ozve sa od dverí a ja prekvapene pozriem na osobu, ktorá sa rozhodla mojim ušiam spôsobiť peklo.

,,Buď tichšie." Poviem chrapľavo a izbou sa ozve smiech Honzi, ktorý žaluzia úplne roztiahne aby bolo v izbe viac svetla. Ten mi teraz asi nedopraje ani chvíľku pokoja.

,,Takhle to končí když moc piješ."

,,Ani som toho toľko nevypila."

,,Byla jsi ale porádně mimo když jsem po tebe přišel."

,,Mala by som ísť domov."

,,Támhle ti Domča připravila nějaké její oblečení. To tvé je špinavé."

,,Jasne, diky." Po mojej vete z izby odíde a nechá ma sa prezliecť do vecí, ktoré mi Dominika pripravila na seba. Po prezlečení vyjdem von do kuchyne a po tom ako odmietnem ponúknuté raňajky sa ešte raz poďakujem a vydám sa domov pešo. Čerstvý vzduch mi nemôže uškodiť. To skôr naopak.

Odomkla som vchodové dvere a pomaly vošla dnu. Nevedela som koľko je hodín keďže som sa na svoj mobil, či celkovo na hodinky ani raz nepozrela takže som bola radšej potichu. Opatrnosť ma prešla, keď som zo vnútra začula zvuky. Skôr by som povedala krik.

,,A co když se jí něco stalo! Je to moje vina! Nechal jsem jí dlouho osamotě. Mohli jí ublížit!"

,,Ahoj?" Vojdem do kuchyne a vystrašené pohľady oboch chalanov padnú na mňa. Alebo skôr na zničenú verziu mňa.

,,Miko!" Ihneď ku mne pribehne brunet, ktorému z ruky vypadne mobil. Michal ho ale našťastie chytí aby na zem nedopadol.

Pri pohľade do jeho modrých očí sa v mojom tele rozlial nepríjemný pocit. Pamätala som si každý jeden moment, ktorý sa na tej párty včera večer stal. Každý...

,,Nie..." Poviem tesne pred tým ako ma stihne objať a rukou mu naznačím nech sa viac nepribližuje. ,,Teda... Som v poriadku. Už sa nie je čoho báť. Bola som u Honzi, keďže ma včera vyzdvihol."

,,Miko, děje se něco?" Spýta sa prekvapene Marek a ja sa v duchu zasmejem. Takže mu asi pamäť dobre neslúži. Môže za to s najväčšou pravdepodobnosťou ten alkohol.

,,Nie, nič. Iba sa necítim dobre." Možno by na to mal prísť sám. Asi bude teraz sobecké sa pred ním tváriť, že sa nič nedeje a ignorovať ho a žiadať od neho aby zistil, čo spravil, no na nič viac som energiu nemala.

Prosto som sa vyzula a odišla pomaly na poschodie do spálne aby som si mohla dať sprchu a zbaviť sa pachu alkoholu, ktorý na mojom tele ešte vždy bol.

Teplá sprcha mi vždy pomôže prečistiť si myšlienky a teraz to bolo presne to, čo som potrebovala.

Podviedol ma. Ak sa mi Maja po tom ako som ju stretla páčila tak teraz som ju zo srdca nenávidela. Bozkávala ho a ja som kvôli alkoholu nič nespravila. Možno by som ale znova iba spravila zbytočné fijasko. Bol opitý a nevedel, čo robí... bolí to.

Ani som si neuvedomila, že po mojej tvári začali ztelať vodopády sĺz a z hrdla sa mi vydral tichší vzlik. Oprela som sa o studené kachličky sprchového kultu a snažila sa upokojiť svoje vzliky aby to náhodou niekto nepočul. Pre istotou som vodu zapla trošku silnejšie a rukami si zakryla ústa. Potrebovala som to zo seba dostať.

Po nejakej dobe som zo sprchy konečne vyliezla a po tom ako som sa utrela som si obliekla veci, ktoré som si do kúpeľne priniesla a to čierne legíny a merch, ktorý som dostala od Michala s nápisom "Nechcem rušiť." Jeho merch mi vždy zodvihne náladu, aj preto si ho dávam väčšinou, keď som smutná.

Opláchla som si tvár studenou vodou aby nebolo moc viditeľné, že som plakala a vyšla som von z kúpeľne prechádzajúc do spálne, kde už čakal Marek sediaci na posteli.

,,Miko, děje se něco?" Spýta sa a hneď sa pohotovo postaví zo svojho miesta prechádzajúc bližšie ku mne. Na môj vkus v tejto chvíli až moc blízko.

,,Prečo?" Neodpovedala som na jeho otázku.

,,Protože se chováš odtažitě." Otočila som sa jeho smerom a pozrela sa mu do očí. Bol v nich vidieť strach. Veľa strachu. Neviem ale či to bol strach o mňa alebo o to, že som videla čo včera večer robil.

,,To sa ti asi iba zdá." Poviem prosto a prejdem ku skrini, do ktorej uložím poskladané oblečenie od Dominiky aby som jej ho potom niekdy mohla vrátiť.

,,Jasně... jenom zdá." Ani jeden sme tomu neverili. On ale nemal právo byť na mňa nepríjemný. Nie v tejto situácii. ,,Proč mi proste neřekneš co se děje?"

Mala som pocit, že pomaly ale isto strácal nervy a trpezlivosť. Nemohla som predsa ostať ticho.

,,Pretože..." Možno som ani nevedela, čo chcem povedať. Ozvať som sa ale chcela pretože ma to pomaly ale isto ubíjalo. ,,...Pretože to bolí, Marek."

,,Ale co?!" Povie už o niečo hlasnejšie. O dosť hlasnejšie ako by bolo treba, čo ma nahnevalo. To nie on je tu ten, ktorý by mal kričať.

,,To, že si mi ublížil a ani o tom nevieš!" Po týchto slovách sme na seba proste začali kričať a ani si to neuvedomovali.

,,A nezjistím to, když mi to neřekneš!"

,,Podviedol si ma! Fajn?! Na tej blbej prárty včera a ja som ti uverila, že ste s Majou iba kamaráti!" Do očí sa mi znova nahrnú tie známe slzy smútku, keď sa mi pred očami znova prehrá včerajšia situácia.

,,Cože?" Povie prekvapene. Zrazu bol jeho hlas pokojnejší. Zistil, že v tejto chvíľi nemá právo na mňa kričať pretože to on bol na vine. Keď sa na jeho tvári ale objavil výraz plný pochopenia pichloma pri srdci. ,,Miko... já byl opilí a-"

,,A nechaj si to pre seba." Poviem a prejdem k posteli aby som z nej mohla zodvihnúť paplón aj vankúše.

,,Co to děláš?"

,,Dneska budem spať v obývačke." Možno by tam mal spať on ale to bolo teraz jedno. Proste som nechcela byť v jeho blízkosti. A predsa len je to ešte stále jeho spálňa.

Veci som zobrala na prízemie do obývačky, kde sedel Michal, ktorý hral nejakú hru na Playstatione.

,,Co to je?" Spýta sa nechápavo, keď sa na mňa otočí.

,,Pomôžeš mi rozložiť gauč? Spím vonku. Potom sa môžeš hrať ďalej."

,,Jasně. Stalo se něco?"

,,Neriešme to teraz." Poviem na čo blondiak pochopí, že má ostať potichu a pomôže mi rozložiť gauč...

Love ya all💖