Tajomstvo na internáte[DOKONČENÉ]

16.KAPITOLA🍀

Tak dnes som zašla za Danom k nemu domov.
"Ako sa cítiš?"spýtala som sa.
Zhlboka sa nadýchol. "Ešte ma to dosť bolí,v noci som sa kvôli tomu párkrát zobudil."
Pohladila som ho po hlave. "Máš aj nejaké lieky?"
"Mám niečo na bolesť a kosti."
Pritulila som sa k nemu. "To bude dobré."
"Nebude. Tak dlho bez futbalu?"
Zasmiala som sa. "Tak si aspoň oddýchneš."
"Že sa až zbláznim."odpovedal.
Pobozkala som ho. "To prejde tak že ani nebudeš vedieť."
"Asi máš pravdu. Troška oddychu mi predsa nezaškodí."
"Presne tak. A ja sa o teba postarám. A po prázdninách ideš normálne do školy?"
"Mal by som ísť. Veď viem chodiť normálne. A dovtedy čo je týždeň sa mi to dá dokopy nejako...inak čo si povedala doma? Že kam ideš?"
"Ku kamarátke. Prečo?"
"Len tak sa pýtam. A Ryan ti hovoril,že som sa zranil?"
Usmiala som sa. "Áno...a musela som sa tváriť,že o tom vôbec neviem."
Zasmial sa.
"Je mi to také blbé mu klamať,ale keď sa nad tým zamyslím,tak je to lepšie hlavne preňho."
"To áno. Začal by byť histerický...ako taká ženská."povedal.
Nadvihla som obočie. "Ja som histerická?"
"No...áno si. Veď už si na mňa párkrát vybehla."
"Vôbec."
"Ale áno...koho tu ideš klamať?"zasmial sa.
"Tak ale ja som mala na to dôvod."
Nadvihol obočie. "Ale Lea prosím ťa."
"Prestaň Dano. Lebo sa urazim."
"Hm...zase."
Buchla som doňho. "Stačí."
"Dobre radšej prestanem lebo ma ešte zbiješ."smial sa.
"Hovado jedno hnusne!"ponadavala som si a on si ma k sebe stiahol a začal ma bozkávať. Sadla som si naňho a pokračovali sme v bozkávaní. Potom som sa nejako dala vyššie,chytil ma a odhodil na gauč.
"Au!"povedal a chytil sa za rebrá. "Daj si pozor prosím ťa."
"Ježiš prepáč...ja som si to vôbec neuvedomila."ospravedlnila som sa a pritulila sa k nemu,no on sa postavil a išiel si po lieky,ktoré do seba rýchlo šupol.
"Prepáč."povedala som znova,no on nič na to neodpovedal. "Dano. Vážne ma to mrzí. Zabudla som nato."
"Dávaj si proste väčší pozor."odpovedal mi.
"To už som od teba počula."
Zazrel. "Tak vidíš."
"To si sa teraz na mňa urazil len zato,že som sa omylom dotkla tvojich rebier?"
"Neurazil."
"Tak prečo sa so mnou rozprávaš takým tónom?!"
Mykol plecom. "Akým?"a zas mal ten nepríjemný urazený ton.
"Vieš čo? Chováš sa ako decko! Aby si sa urazil za hento."krútila som hlavou a začala sa baliť.
"Ideš domov?"
"Hej."
"Okej."odpovedal.
Hodila som po ňom jeho tenisku a odišla som preč. Chová sa niekedy ako debil. Ešte ako povedal to okej. Ani sa ma nesnažil zastaviť. Dokonca mi za ten čas čo sme spolu nepovedal že má ľúbi. A ja to prvá nepoviem. Na to som príliš tvrdohlavá. Po mame. Niekedy mám pocit že to len mne záleží na ňom,ale jemu na mne nie.
Odišla som teda naštvane domov,kde som vzala psa a išla sa s ním prejsť. Som zvedavá či sa mi ozve alebo to nechá tak. Ale patrilo by sa aby mi aspoň napísal.