Tajomstvo na internáte[DOKONČENÉ]

35.KAPITOLA🍀

SOBOTA
Dnes som sa dohodla so Zoe a Dominikou,že pôjdeme von,potrebovala som sa trošku odreagovať. Preto som okolo piatej večer zašla do jedného podniku v našom meste,kde už baby na mňa čakali a mali objednané drinky.
"Ahojte."pozdravila som.
"Ahoj."odpovedali jednohlasne. Prísada som si teda k nim a hneď prišla čašníčka,tak som si objednala. Baby už tam mali na stole aj vodnú,takže som si z nej hneď potiahla.
"Si nejaká....iná."zhodnotila Dominika pri pohľade na mňa.
"Definuj slovo iná."vyzvala som ju.
Zamyslela sa. "Hm...nie si to skrátka ty. Inokedy bývaš taká veselá,plná života. A dnes...dnes si taká smutná. Čo sa stalo?"
Sklonila som hlavu. "Ale nič."
"Lea,nám môžeš povedať čokoľvek. Poznáme sa už dlho."ozvala sa Zoe a chytila ma za ruku. Povedala som im teda čo sa stalo.
"Nemôže ti zakázať sa s ním stretávať."zhodnotila Dominika.
"Ja viem že nie. A to mi ani nezakáže."
"Prečo si dnes nešla za ním?"
"Má zápas...a chcela som si to trošku všetko v hlave premyslieť."
"Myslím že by to mal vedieť."zhodnotila Dominika.
"Ale nehovor mu to ty Lea. Nech to povedia jeho rodičia."dodala Zoe.
Prikývla som. "Ja viem. Nechcem mu to hovoriť. Veď mňa do toho nič nie je."
Prikývli. "Presne."
"Baby zmeňme tému prosím."navrhla som.
"Vedeli ste o tom že vážka žije len 24 hodín?"povedala Zoe.
Vypleštila som na ňu oči. "To máš odkiaľ zas?"
"Pýtaš sa ma to ako keby si ma nepoznala. Študujem."
Zasmiala som sa. "Prepáč zabudla som."
"A modlivka ma vraj jedno ucho."
"Zoe stačí."ozvala sa Dominika. "Veď ťa počúvam každý deň v škole,tak na chvíľu zmlkni prosím."
"Fajn prepáč."zasmiali sme sa.
Ešte sme spolu boli také dve hodiny a potom som zašla domov,kde sme mali nečakanú návštevu. Danová mama.
"Dobrý deň."ozvala som sa.
Pozrela s úsmevom na mňa. "ahoj."
"Čo tu robíte? Stalo sa niečo Danovi?"
"Nie,neboj. Len som prišla za tvojou maminou. Len som s ňou chcela niečo rozobrať."
"Magdi,ona o tom už vie."priznala mama.
Magda si vzdychla. "Tak teda dobre."
"No ja si myslím,že Dano si zaslúži vedieť pravdu. Nemal by žiť navždy v klamstve."povedala som.
Prikývla. "Ja viem Lea...ale nie je to také ľahké."
"Chápem ale Dano vedieť musí. A keď mu to nepoviete vy...tak ja."
"Lea to nerob,prosím."
"Veď keď to poviete vy tak ja nie."odpovedala som.
"Daj mi čas. Poviem mu to."
"Čím skôr tým lepšie. A nechcem aby sa Dano na mňa hneval že som to vedela a nič nepovedala."dodala som.
"Dobre Lea. Tak ja mu to poviem hneď zajtra."
NEDEĽA.
Dnes nás na intrak nebral Dano,lebo išiel nejako skoro z domu. Preto nás odviezla mama s otcom. Hneď ako sme stáli pred izbami a Ryan otvoril izbu tak Dano vybehol ku mne.
"Môžeme sa porozprávať?"spýtal sa ma.
"Jasné poď ďalej,baby tam ešte nie sú."
Vošli sme dnu a zavreli za sebou dvere. Hodila som tašku na zem a sledovala ako sa nervózne prechádza.
"No hovor."začala som aj keď som vedela o čo ide.
"Niečo som sa dnes dozvedel. Niečo hrozné."triasol sa mu hlas. "A neviem či mám tomu veriť."
"Povedz mi čo presne si sa dozvedel."vyzvala som ho. Bola som nervózna. Tak moc nervózna.
Začal rozprávať. "No a podľa mňa to pravda nie je."dokončil.
"Je to pravda."odpovedala som a on na mňa prekvapene pozeral.
"Čo?"šepol. "Ty si o tom vedela? Ako dlho?!"
"Od piatka len."
"Prečo si mi to nepovedala?!"
"Dano viem to od piatka! A tvoja mama povedala že ti to povie sama,veď mňa do toho predsa nič!"
"Všetci ma len klamete!!!"skrikol.
"To tak nie je."šepla som.
Zazrel po mne. "nie? A ako to teda je? Matka s...Vilom mi klamali skoro 19 rokov a ty tiež."
"Ja za nič nemôžem! Nemohla som ti to povedať! Je to vaša osobná vec!"
"Som snáď kus hovna?! To vám vážne nezáleží na mojich citoch?!"tiekli mu slzy.
"Dano...ja som tvojej mame povedala aby ti povedala pravdu. Keby nebolo mňa tak o tom ani nevieš."
"No super!"vyhlásil s plačom a sadol si na posteľ. Tvár si vložil do dlaní a vzlykal. Sadla som si pomaly vedľa neho a položil mu ruku na chrbát. Začala som ho hladiť po chrbte a hlavu som si oprela o jeho rameno.
"Je mi to ľúto,Danko."šepla som.
"Ako sa im mám teraz pozrieť do očí?"spýtal sa ma.
"Uvidíš že to prejde. Spomeň si na tie pekné chvíle ktoré ste spolu ako rodina zažili."
"Myslel som,že sme pekná rodina."
"Veď aj ste. Viliam ťa miluje ako vlastného."
Pozrel na mňa. Jeho oči a tvar boli červené od plaču. Utrela som mu slzy a prehrabala vlasy. "Lea,ja som si vždy myslel že on je môj otec...a nie nejaký psychopat...ktorý ešte chodil s tvojou mamou kedysi a bil ju. Čo ak budem ako on? Čo ak mi raz prepne?"
"Je to síce tvoj biologicky otec,ale Viliam ťa vychoval. Nikdy nebudeš ako Tibor. To ti sľubujem."
Objal ma. Za takých 10 minút sa ukludnil a pozrel mi do očí. "Milujem ťa,Lea."povedal. Povedal mi to prvýkrát.
Pobozkala som ho. "Ja teba tiež."a znova som ho objala.