Memories: Lost

~19~

Vzal Jimina a chcel odísť ale...

,,N-namjoon-hyung?" Zachraptel trochu prekvapene Jimin.

Aach, musí byť strašne unavený.

,,Neboj Jiminie, beriem ťa domov." Povedal a aj keď mi bol otočený chrbtom, cítil som ako sa na MÔJHO Minieho usmial.

,,A kde je Yoongi?" Toto ma donútilo sa trochu usmiať ale jemná štipľavá bolesť na perách mi úsmev skryvila. Dotkol som sa ich a na prste mi ostala krv.

,,Nemusíš sa báť. On sa ťa už nedotkne." Keď som to počul zaťal som zuby.

,,Namjoon, prosím polož ma na zem." Povedal Minie a on tak po chvíli urobil.

Jimin sa pozrel mojím smerom a keď si všimol, že mi z pery tečie krv prebehol si ma celého pohľadom.

,,Vy ste sa pobili?!" Spýtal sa a pozrel sa na toho Namjoona. ,,Nie, iba tento tu mi bez dôvodu vrazil." Odpovedal som a zamračil som sa na Namjoona.

,,To nie je pravda! Dôvod som mal! Prečo si s ním bol? To sa vlámal do domu a odniesol ťa?"

,,Prepáč, ale nie som zlodej. Nikam som sa nevlámal. Jimin so mnou išiel dobrovoľne." Povedal som na svoju obranu a založil si ruky na hrudi.

,,Je to pravda Jiminie?" Otočil sa naňho a Minie neurčito pokýval hlavou. ,,N-no, nebol-lo to úplne dobrovoľne. Keď prišiel, nechcel som ho pustiť dnu ale on aj tak vošiel. Chvíľu sme sa rozprávali a potom ma chytil a dotiahol sem. Ale som v poriadku! Nič sa mi nestalo."

Namjoon zaťal päste a prišiel ku mne bližšie. ,,Ešte raz vkročíš do môjho domu bez dovolenia tak ti tú hubu rozmlátim tak, že ju už neotvoríš."

,,Nepočul si? Nič mu nie je. Nedotkol som sa ho. Neublížil by som mu." Vyzeral ešte viac naštvaný.

Chcel ma znovu udrieť ale Jimin mu v tom zabránil chytením jeho ruky. ,,Namjoon. Yoongi hovorí pravdu. A ja mu verím."

,,Ale ja mu neverím." Zavrčal na mňa. Ale to mne môže byť vieš kde. Jimin vie že hovorím pravdu. To mi stačí.

,,Tak ver mne." Pozrel naňho ako šteniatko keď mu vezmeš jeho obľúbenú hračku a chce ju naspäť.

Namjoon nechal svoje ruky padnúť po jeho bokoch a otočil sa na odchod. ,,Fajn. A teraz poď. Ideme domov."

,,Ale on u teba nebýva, Namjoon." Zastavil sa v pohybe. Zaťal opäť päste. Zrejme ho štvem.

,,Yoongi má pravdu. Mám vlastné bývanie. A Yoongi tam býva so mnou." Usmial som sa a chytil Jimina za ruku a preplietol si s ním prsty. Namjoon mi venoval ešte jeden naštvaný pohľad a ja s Miniem sme sa vrátili k autu.

,,Ak ti niečo urobí tak mi hneď zavolaj. Jasné?" Prepána, ja ho nechcem predsa zabiť.

,,Dobre Joonie, ale teraz už choď. Dobrú noc. A povedz Jinovy ať sa nebojí." Usmial sa a sám si nasadol do auta od ktorého som mu držal dvere.

Ja som si sadol na miesto šoféra a išli sme domov.

K nám domov.

______________

Dnes u nás bola búrka. Nikdy som ich nemala rada. Bojím sa ich.
Ale keď prešla trochu ďalej a ukázala hviezdy pozerala som sa na oblohu a obdivovala ju.
Hviezdy krásne svietili, sluchadka v ušiach s piesňou 00:00, a v pozadí oblohy udierali blesky. Krásny pohľad.

Bolo to asi päť minút do zadu ale nestihla som urobiť video ani fotku. Proste som si užívala to na čo som hľadela.

Chims 😘