Memories: Lost

~35~

Tak to si na seba nevezmem...

  Pozeral som naňho pohľadom akože: "Toto nemôžeš myslieť vážne". No...a to nebol najlepší nápad.

  Zamračil sa a prišiel ku mne ešte bližšie. ,,Tak počúvaj. Ja som teraz tvoj pán a ty ma budeš poslúchať naslovo. Inakšie sa stanú veci o ktorých ti garantujem, že sa ti nebudú páčiť."

  Nasucho som prehltol a prikývol som.

  ,,Fajn," povedal a líčka mi pevne stlačil medzi prstami. ,,A teraz ešte pár pravidiel," Prosím daj mi pokoj. ,,Z tohto domu sa ani len nepokúsiš újsť alebo zavolať o pomoc. Bude ti to aj tak k ničomu. Moje slovo bude ako zákon, keď niečo poviem ti to urobíš, a nebudeš protestovať. A nakoniec... Máš zakázané ma oslovovať mojím menom. Budeš ma volať buď Pane..." odmlčal sa a priklonil sa k môjmu ušku po ktorom prešiel jazykom. Náušnica? Spýtal som sa sám seba hneď keď som ju ucítil. ,,Alebo Daddy. Výber nechám už na tebe." Slizky sa usmial a prešiel ku dverám. ,,Na tvojom mieste by som sa ale už obliekol. Potom sa na seba môžeš pozrieť do zrkadla. Snáď sa ti bude páčiť tých pár zmien čo som urobil," povedal a kývol smerom k zrkadlu.

  Zabuchli sa za ním dvere a ja som prepadol v plač. No po chvíli som bol donútený sa postaviť a ísť si obliecť to čo mi Jungkook vybral. Donútil ma k tomu chlad stúpajúci zo studenej podlahy.

  Pomaly som si na seba obliekol šaty potom pančušky a nakoniec som si obul topánky a pre istotu som si nasadil aj tú čelenku so zajačími ušami.

  Chcel som čo najrýchlejšie vyskočiť von oknom a utekať preč.. ale okno bolo nepoužiteľné. Bolo zastavané takže som nevedel či je v miestnosti tma len preto, že sa tu nemôže dostať svetlo alebo je aj vonku noc.

  Porozhliadol som sa po izbe. Vyzerá to tu skoro ako u nás. Až na jednu vec... Nie je tu Yoongi. Pohľadom som ostal na zrkadle. O akých zmenách to vravel? Prišiel som k nemu a automaticky som sa pozrel na svoje uši o ktorých som už vedel, že v nich sú náušnice. Boli to klasické strieborné krúžky ku ktorým sa zapletali moje blond vla-

  Tak moment. Rýchlo som sa pozrel na svoju hlavu. Prečo mám blonďaté vlasy?! Prehrabával som si ich z jednej strany na druhú. Klamal by som síce, keby som povedal, že sa mi to nepáčilo, ale nepáčilo sa mi, že mi ich prefarbil kto viem kto!

Tak fajn. Nádych výdych. Skontroloval som či sa na mne nezmenilo nič ďalšie a s "kľudnou" hlavou, že nie, som prešiel k posteli. Z tejto izby neodídem. Ani za nič.

~~

*Klop klop
  Niekto zaklopal na dvere ktoré sa následne otvorili. Dovnútra vošla malá dievka. Mohla mať tak 15 rokov. Mala na sebe krátke šaty s veľkým výstrihom a topánky na vysokom opätku. No nemala obojok. Jungkook predsa vravel, že.. asi si všimla môj pohľad ktorý skúmal jej krk a tak sklonila hlavu.

  ,,Ospravedlňte ma, pán vás volá k jedlu," povedala tichým hláskom.

  Mal som v pláne jej povedať, že nepôjdem ale mal som strach, že by mi ublížil a nakoniec by ma nechal umrieť hladom.  Prikývol som teda a prišiel som k nej.

  Spoločne sme vyšli na chodbu a ja som sa porozhliadol. Boli tu dvaja bodyguardi. Jeden pri schodoch a druhý pri dverách do, odteraz už asi mojej, izby.

  ,,Po schodoch nahor. Jedáleň je na pravo, nemôžete minúť." Ako odpoveď som prikývol a vybral sa tým smerom. Pozoroval som priestor okolo. Staré steny s hnusnou tapetou, bez jediného okna.

  Prišiel som ku schodisku a otočil sa späť na to dievča. Ten chlap čo tam stál ju položil na stôl, zdvihol jej sukňu na šatách a už do nej zrejme tvrdo prirážal. Mal som chuť sa tam rozbehnúť a odstrčil ho od nej, no jej záporné pokrútené hlavy ma zastavilo. Aj cez slzy v jej a dokonca aj v mojich očiach som sklonil hlavu a začal stúpať po schodoch.

Aish...neviem čo povedať...
Ďalšia shitná kapitola..
Ach jaj..no čo už
Luv u all 💜
Chims 😘