Memories: Lost

~33~

Jimin pov~ Deň únosu~
(ta a je to tu konečne^‿^')

  Ako Yoongi odišiel do kuchyne znova som si toho chlapa prešiel pohľadom. Kôli slnečným okuliarom som mu síce nevidel oči ale cítil som, že sa díva priamo na mňa.

  Otváral som pusu aby som sa ho opýtal čo odomňa potrebuje no prerušil ma svojím hlbokým hlasom. ,,Pane je mi ľúto, ale budete musieť ísť so mnou."  Tak na to zabudni. Ako povedal začal ku mne naťahovať ruku v čiernej rukavici. To bol pre mňa znak na útek.

  Otočil som sa mu chrbtom a chcel som rýchlo odísť no jednu ruku mi dal okolo pása a pritiahol si ma k sebe. ,,Yoon...! Mmm..!" pokúsil som sa zavolať na Yoongiho no druhou rukou mi prekryl ústa takže z mojich úst naďalej mohli vychádzať len mrnčiace zvuky.

  Ťahal ma von z domu a ako som si tak trochu pospájal tak ma tiahol do auta. A nemýlil som sa. Otvoril dvere a hodil ma do vnútra. Kde je Yoongi, preletelo mi hlavou. To ma nepočul? Alebo počul.. ale som mu ukradn.. Ticho! Okríkol som sa v hlave a následne ňou potriasol.

  Pozrel som von oknom a videl som náš dom, s otvorenými dverami a Yoongiho vybiehajúceho z nich. Há! Vedel som, ma počul! Podvedome som sa usmial. Yoongi. Okamžite som sa pokúšal otvoriť dvere no boli zamknuté. Chcel som skúsiť rozbiť okno no moje ruku slably. Pohľad mi padol na moju nohu a hneď som sa zhrozil.

  I-iniek-cia

  ,,Ver mi, že keby som vedel, že tá uspávačka bude zaberať tak dlho, použil by som niečo iné," povedal a začal odchádzať autom celkom rýchlo preč.

  ,,Us-páv-aç-ga?" zašepkal som a pomaly mi klesali oči. Z posledných síl som sa otočil a kútikom oka som videl Yoongiho. Bol rozmazaný ako všetko ostatné, no ja som ho rozpoznal bezproblémov. Oči ma štípali a bolelo ma snažiť sa ich nechať otvorené...no neovládol som to a nakoniec sa zatvorili.

~~

  Prebral som sa a posadil sa prudko do sedu. Očami som kmytal po celej miestnosti. Uff, bol to len sen povedal som si keď som v tme rozpoznal moju spálňu.

  Ruku som si priložil na hruď a zhlboka dýchal, no hneď som si niekoho všimol... Prečo nemám oblečenie?! To som šiel spať nahý? Pýtal som sa sám seba a postavil som sa z postele. Nakráčal som si to ku skrini a chcel ju otvoriť no všimol som si na nej lístoček: ,,Prepáč že som ťa neobliekol.. Verím že si vyberieš niečo pekné JK," prečítal som ho nahlas a zamračil sa. Rýchlo som otvoril dvere od skrine a jemne vypískol od hrôzy. Boli tam samé šaty rôznych farieb, crop-topy, sukne, nadkolienky, topánky na opätku, dievčenské spodné prádlo, ružové pyžamká a krabica plná zvieracích uší, obojkov a chvostíkov.

  ,,N-nie," povedal som potichu a prekryl si ústa rukou. Z očí mi začali tiecť slzy. Takže to nebol sen, povedal som si v hlave a padol som na kolená.

  Keď som opäť otvoril oči uvidel som opäť ten lístok. Jk. Jk.. Jk! Kto si!?  Vykríkol som a až potom mi došlo, že som to asi povedal nahlas. ,,T-tak mo-moment. Jk... j-ja už som to predsa niek-de vid-del. Ale k-kde?" vzlykol som a tvár si schoval do dlaní.

  ,,Na tvojom mieste by som sa radšej obliekol Jiminie. Predsa tu nechceš pobehovať nahý."

A je to tu... Jiminov pohľad na to čo sa to tam vlastne deje

Tešil sa na to niekto?

Inak..poviem vám jednu vec....

....neznášam smutné konce príbehov .·´¯'(>▂<)´¯'·.

Luv u all 💜
Chims 😘