Memories: Lost

~2~

Na véckach som bol zavretý asi dve minúty keď sa dvere otvorili a dnu vošla nejaká sestrička. ,,Prepáčte mi, že som tu tak vtrhla ale váš priateľ sa vrátil do života."

Nečakal som ani sekundu a rozbehol som sa za Jiminiem.

Mal zavreté oči ale mal pulz. Vzal som ho za ruku a cítil, že je o trošku teplejšia.

Kludnejšie som si vydýchol. Nezomrel. Neodišiel mi. Zostal tu so mnou.

Ale nevnímal.

,,Má pulz ale nevieme kedy sa preberie z kómy. Bol dlhú dobu bez kyslíka a ak sa aj preberie bude mať s najväčšou pravdepodobnosťou nejaké zdravotné poškodenie."

,,Č-čo myslíte tým AK sa p-preb-erie?" Spýtal som sa ho pomedzi vzlyky. ,,Bol dlhú dobu bez kyslíka a organizmus v takých situáciách začína zlyhávať. Je zázrak, že sa vôbec prebral."

,,Nehovorte mi stále to isté!" Skríkol som naňho a zvalil sa k Jiminovy. Objal som ho. Bol stále ľadoví ale zohrieval sa.

,,Odveste ho na izbu." Povedal doktor sestričke a tá len prikývla. ,,Ak chcete, môžte tu ostať s ním. Na izbe sú dve postele." Povedala mi a ja som za ňou s prikývnutím išiel do Jiminovej izby.

~~

Už je to týždeň.

Týždeň čo je Jimin v nemocnici a ja som tu stále s ním.

Nemohol by som ho tu nechať.

Nemohol.

Každý deň, každú minútu sa pozerám či sa nepreberá.

V noci správam ešte menej ako predtým. Je to skoro nemožné.

Len zavriem oči a vidím pred sebou doktora ako mi vraví, že mu je ľúto ale že Jimin zomrel.

Vráť sa mi. Prosím.