Memories: Lost

~Epilog~

  Jimin bol v nemocnici a sedel vedľa Yoongiho postele načúvajúc pravidelnému pípaniu prístrojov a kľudnému dýchanie jeho priateľa.

  ,,Zdravím. Nerád ruším ale niekto prišiel na návštevu. Vraj je to pacientov bratranec," oznámil mu doktor na čo Jimin prikývol.

  Do miestnosti vošla osoba v bielom no niečo na ňom bolo iné.

  Červené vlasy.

 

  ,,Hoseok?" vydýchol mladší a oslovený sa naňho usmial.

  Jimin neváhal dlho a rozbehol sa ho objať.

  ,,Ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďaku-"

,,No tak, nemusíš mi za nič ďakovať."

  ,,Ale práveže musím. Veď tá kôli tomu aj vyhodili. Inak by si tu nemohol byť."

  ,,To máš pravdu ale mne to nevadí. Aj tak som chcel prísť tu a žiť normálny život už dávno. To ja by som mal ďakovať tebe, že si mi to umožnil." Usmial sa naňho a pohľadom prešiel na ležiaceho na lôžku.

  ,,Stále sa neprebral?"

  ,,Práve naopak! Prebral! Teraz len spí. Potrebuje oddychovať."

  ,,To je pravda. Nevadilo by keby som tu počkal s tebou kým sa zobudí? Rád by som ho spoznal." Ako odpoveď dostal žiarivý úsmev a obaja si išli sadnúť vedľa Yoongiho postele.

~~

  Jimin pov.~

  Yoonie pomaly otvoril svoje očká a jeho pohľad padol hneď na mňa a Hobiho. Jeho obočie sa trochu zvraštilo keď uvidel neznámu tvár a na mňa hľadel s otázkou v očiach.

  ,,Mám dôvod sa báť?" Na to som sa zasmial a pokrútil záporne hlavou.

  ,,Aj tak chcem vysvetlenie kto to je."

  Neboj sa Yoongi....

  Aj keď...

  Vysvetliť ako sme sa spoznali bude celkom zaujímavý príbeh..

  No stále nie tak....

  Ako ten náš.