Memories: Lost

~36~

Toho dievčaťa mi bolo vážne ľúto a po tvári mi stekali slzy smútku, ktoré potom ale nahradili slzy z úplne iného pocitu.

Strachu

Čo ak mi urobí Jungkook to isté? Čo ak ma znásilní hneď ako ma uvidí. Počkať, on to už vlastne urobil. A ak mu to nevadilo vtedy, prečo by malo ter...

Z môjho vnútorného monológu ma prebral menší náraz. Jemne som zavrtel hlavou, aby som sa vspamätať a pozrel som sa do čoho som to vlastne narazil... teda skôr do koho.

Vysoký svalnatý muž v obleku ktorý vyzeral úplne tak isto ako ten pred dverami izby v ktorej som bol a ten pri schodoch. Hľadel na mňa cez tmavé okuliare a na tvári sa mu zjavil úškrn ktorý mu ale ihneď opadol, zrejme keď si všimol, že mám na sebe obojok. Chvíľu som naňho hľadel a potom som chcel obísť, keď sa poobzeral okolo seba.

Opäť sa na mňa pozrel spolu s tým úškrnom. ,,Ale, ale, princeznička. Tak to vyzerá, že tu nik nie je. Čo keby sme si trošku predsa len užili a nikomu k tomu nevraveli? Hmm~?" ako povedal tak ma pevne chytiť za boky. Pokúsil som sa mu vytrhnúť, no on zovretie ešte upevnil až som musel syknúť od bolesti.

,,P-pusťte ma!" povedal som mu stále snažiac sa odstrčiť ho od seba. No on ako odpoveď pokrútil hlavou a jednou rukou mi vošiel pod sukňu a keďže mi Jungkook nedal žiadne spodné prádlo hneď aj ku môjmu zadku po ktorom prešiel s následne ho stlačil. Zakňučal som od strachu a začal som ho udierať do hrudi. Yoongi! Pomôž mi! Prosím!

,,Zlatíčko, kňučanie a stonanie ti bude treba až za chvíľku," blé povedal a prirazil ma ku stene.

,,Y-yoon-gi! Prosím!" zakričal som tichšie a kŕčovito zavrel oči.

,,Tu žiadny Yoongi nie je a ani ti nepomôže." Prisal sa mi na pery a prudko ma začal bozkávať. Bolelo to. A to ma len bozkával. Po tvári mi tiekli stále pribúdajúce slzy.

,,Jun-jungkook! Jungkook, pomôž m-!" zakričal som keď sa odomňa ten chlap odpojil kôli vzduchu, no hneď sa na mňa nalepil znova.

Zrejme za to, že som volal o pomoc ma vážne, VÁŽNE silno udrel do brucha. Mal som chuť sa zložiť na zem a v bolesti sa chúliť do klbka no on mi hneď chytil jednou rukou tie moje a druhou ma držal pod krkom a tlačil ma ku stene. Pomaly som sa nemohol nadýchnuť a začal som dúfať, že toto už bude môj koniec..

No nebol..

Spolu s ohlušujúcim zvukom jeho telo ochablo a padlo aj spolu so mnou na zem. Bol som ním doslova privalený.

Teda do chvíle kým ho zo mňa neskopla noha v elegantných, čiernych a od pohľadu drahých topánkach.

Pozrel som sa hore a aj cez slzy som ľahko a rýchlo rozpoznal Jungkooka so zbraňou v ruke. Aspoň už viem čo bol ten ohlušujúci zvuk. V tej miestnosti sa to totižto zvláštne rozliehalo a nerozposnal som že to bol výstrel.

Zbraň doslova odhodil na zem, postavil ma na nohy a objal ma okolo pása. V šoku toho celého som ho bez váhania objal naspäť.

Bolo mi jedno, že to bol Jungkook. Potreboval som objatie a on mi ho ponúkal.

,,Mrzí ma to. Už to viac nedopustím. Nedovolím, aby sa ťa dotkol ktokoľvek iný, než som ja."

Síce po dlhšom čase ale som tu^^
Dúfam, že sa kapitola páčila a zanecháte hviezdičku
Luv u all 💜
Chims 😘