Memories: Lost

~24~

Zobudil som sa v noci na zvláštny pocit.

Pozrel som sa na Jimina, no nevyzeral najlepšie. Radšej som mu zmeral teplotu. 37,7. Není to na nemocnicu, ale zabalil som ho ešte do jednej deky tak aby sa nevymotal. Prešiel som do kuchyne a napustil do šálky čistú vodu a s tabletkou na zníženie teploty som išiel naspäť do spálne.

Všetko som to položil na nočný stolík a pohladil Jiminieho jemne po tvári s úmyslom ho zobudiť. Skôr ako sa to ale stihlo stať, zazvonil zvonček.

Pozrel som sa na hodiny a zistil, že je pol štvrtej ráno. Kto chodí otravovať takto neskoro? Teda skoro?

Zišiel som teda dolú k dverám a otvoril ich. Predomnou sa zjavil vyšší muž v obleku s čiernymi okuliarmi.

,,Prajete si?" Aj keď by som tie dvere radšej zabuchol a odišiel naspäť za Miniem, zo slušnosti som sa spýtal.

,,Ste Park Jimin?" Ozval sa hrubým hlasom a ja som ako odpoveď záporne zakýval hlavou.

,,Býva tu?" Prikývol som. ,,Tak mi ho zavolajte."

A prosím nebude?

,,Prečo? Ani neviem kto ste." Hneď ako som to povedal, všimol som si, že zovrel ruky v päsť.

,,Jediné čo vám smiem povedať je, že som od polície a Park Jimina hľadáme v súvislosti s jedným prípadom." Na toto som neodpovedal a prebehol si ho pohľadom.

,,Počkajte tu." Doslova som mu zabuchol pred nosom.

Prišiel som do spálne a pristúpil k Miniemu.

,,Minie, Mochi vstávaj, hľadá ťa nejaký pán a vraj je od polície." Hladil som ho po líčku.

,,A čo chce?" Povedal chraplavým, rozospatým hláskom.

,,To pravé neviem, ale zháňa ťa."

So slabším prikývnutím sa márne snažil dostať z deky tak som mu pomohol a spoločne sme prišli naspäť ku dverám. Otvoril som ich a ten muž sa na nás pozrel.

,,Ste Park Jimin?" Jiminie prikývol a sledoval ho zvláštnym pohľadom. Ale čo? asi som mal ten istý pohľad.
Taký ten, WTF pohľad.

,,Čo odomňa potrebujete?" Spýtal sa ho a ten chlap sa pozrel na mňa.

,,Potrebujem s vami hovoriť ale medzi štyrmi očami." Pochopil som čo chce a zamračil sa.

,,Prečo? A keď ste vravel, že ste od polície tak prečo ste neukázal doklad?"

Bez slov vytiahol svoj doklad a ja som si to prezrel.

Lee Min-joon.

Otočil som sa k Jiminiemu a dal mu pusu na líčko. Videl som ako sčervenal a odišiel som do kuchyne.

Chvíľu som tam len tak sedel a rozmýšľal čo také od Minieho môže chcieť.

Z rozmýšľania má však vytrhol krik: ,,Yoo...!!! Mmm.." rýchlo som sa postavil a rozbehol sa za Jiminom.

Dvere boli otvorené a ja som videl ako ho ten chlap doslova hodil do auta, naštartoval a išiel s ním preč.

Neobťažoval som sa zatváraním dverí. Vzal som kľúče od auta a vyštartoval za nimi.

Sledoval som ich dlho. Išiel som tak rýchlo ako to auto zvládalo ale nestačilo to.

Niekam zabočili a ja som nevidel kam.

Hneď som zavolal políciu.

No aj tak som ich sám hľadal po meste. Dúfal som, že to auto uvidím. Že ho nájdem a tomu chlapíkovi rozmlátim hubu.

Začalo svitať a ja som stále hľadal. Nemohol som prestať. Nechcel som....
ale musel.

Cez slzy som poriadne nevidel na cestu a skoro som niekoho zrazil.
Musel som sa vrátiť domov.

Zlihal som.

Neochránil som ťa.

Nedokázal som to, čo som si prisahal.

Jiminie, prosím, prepáč.

Prečo sa toto deje práve nám?

To nemám právo byť šťastný?
Šťastný s človekom ktorého milujem?

Pokračovanie nabudúce...