Neighborhood

Prologue

Prišli sme na miesto a všetci tam už boli pri pripravenom ohni. So všetkými som sa zvítala a sadla si na lavičku. Neskôr nás Dan zavolal aby sme si prišli pripiť, tak sme išli. Naya nám robila barmanku a všetkým naliala do pohárov vodku. Všetci sme si pripili na dvakrát a tak sme si išli sadnúť k ohňu.

Okolo ohňa boli štyri lavičky. Na jednu si sadol Keith s Aronom, na druhej bol Dan s Nayou a na ďalšej som sedela ja s Vivien. Každý sa s každým rozprával až na to, že Aron sa na mňa ani nepozrel, ani sa ku mne neozval. Trápilo ma to, lebo som nevedela prečo tomu tak je. Tuším, že si všetci všimli tú dusnú atmosféru medzi nami, no nikto sa neodhodlal ju narušiť. Prešlo zopár hodín a už bolo pol 12. Bolo veselo každý sa zabával dokonca aj Keith, ktorý nepil lebo nám tentokrát robil šoféra. Rozprávali sme sa o všetkom, najviac nás zabával Dan svojimi vtipmi a príbehmi, ktoré sme zažili.

Bola som ticho. Nič som nehovorila iba som pozerala do ohňa a ostatní sa ďalej rozprávali. Ponorila som sa do mojich myšlienok, viem, že na to nebol ten vhodný okamih ale čo už. Premýšľala som nad tým ako som sa tu dostala. Čím som si musela v živote prejsť aby som nakoniec našla takýchto úžasných kamarátov. O čo som za ten čas prišla a akou psychickou premenou som prešla. Ani som si neuvedomila a po líci mi stiekla jedna slza. Rýchlo som si ju chrbtom ruky utrela aby si to nikto nevšimol a pozrela sa na mojich kamarátov akí sú spolu šťastní. Pohľad mi spadol na Arona, ktorý na mňa po celý čas hľadel. Hlavou mi naznačil, že čo sa deje, či som v poriadku. Iba som prikývla a zapojila som sa do rozhovoru, ktorý práve prebiehal medzi ostatnými.

Dan navrhol, že si ideme zas vypiť a tak sa všetci postavili a išli k stolu. Išla som ako posledná, teda aspoň som si to myslela. Zľakla som sa keď ma niekto chytil za ruku. Otočila som sa a za mnou stál Aron.

"Poď so mnou." povedal a hneď ma ťahal za ruku k autu.

Keithove auto bolo neďaleko nás, lebo cez neho sa púšťala hudba. Postavila som sa na bok chrbtom k autu a Aron oproti mne.

"Čo sa deje ?" opýtal sa ma. Úprimne som touto otázkou bola prekvapená.

"Nič, čo by malo ?" odpovedala som mu a hneď položila otázku. Usmiala som sa pri tom na neho a založila si ruky na hrudi. Podozrievavo si ma prezeral ale ja som už vedela, že mi vôbec neverí.

"To mi povedz ty. Si v pohode ?" pristúpil viac ku mne a vážne sa na mňa pozeral. Otočila som hlavu k ohňu a všimla si, že ostatní sa už vrátili na svoje miesta a nenápadne načúvali.

"Som v poriadku nerob si starosti." Ani som sa na neho nepozrela a odpovedala mu. Vzal si moju bradu medzi prsty a nadvihol mi hlavu aby som sa naňho pozerala.

"Tak za prvé, keď mi odpovedáš pozeraj sa mi do očí a za druhé mi prosím ťa neklam, lebo vieš, že ja viem kedy klameš." hovoril mi to priamo do očí a vo mne sa vtedy niečo pohlo. "Takže?"

"Nie som v poriadku, vôbec." pozerala som mu do očí a začali mi po tvári stekať slzy. Už som to nezvládla a vložila si tvár do dlaní. Vtiahol si ma do svojho pevného objatia, hladil na po vlasoch a občas mi dal aj pusu do vlasov.