Alfa and his love !

IV. Kapitola - Obkľúčená

Lutécia:

Potácala som sa zo strany na stranu ako keby som vypila dva plné mechy hroznovej šťavy, ktorú s obľubou lisovala prababka Uris. No nebola som opitá . Nedostatok spánku , vody a jedla sa značne podpísal na mojom zdravom úsudku . Slnko čoraz viac pálilo a ja som už začínala vidieť hmlisto . 

Hoci bolo vonku jasno ,svietilo slnko a na oblohe nebol ani jeden jediný mráčik ,môj svet pomaly upadal do čiernočiernej tmy .  Moja myseľ sa odrazu vyprázdnila a od tohto okamihu som nevedela , čo sa so mnou dialo .

Nevedela som kde sa nachádzam alebo ako tu plynie čas . Moje telo sa prechádzalo v tme , nevedela som ako sa mám odtiaľ dostať. Blúdila som spletitou chodbou stromov v čiernom lese, kde okrem mňa nebolo živej duše . Mala som pocit, že sa točím dokola . Nebolo odtiaľto vyslobodenia ani úniku . Odrazu som však v diaľke uvidela malý záblesk svetla . Bolo to niečo ako keď sa slnko snaží vymotať spod množstva oblakov počas upršaného dňa . Malý záblesk mi dodával čoraz väčšiu nádej a odvahu dostať sa z tejto temnoty .

Svetlo sa pomaly ale isto zväčšovalo . Odrazu bolo také veľké , že som si musela zakryť oči pred náhlou zmenou prostredia , inak by som prišla o zrak . Pomaly som začala otvárať oči . Spočiatku to bolo náročné ,pretože som cítila, že sú celé spuchnuté a uslzené . Dokonca otváranie sprevádzala nepríjemná bolesť , no nakoniec sa mi to podarilo .

Pestré farby vypĺňali priestor všade vôkol mňa . Cítila som kvety, všade naokolo voňalo ihličie a čerstvý vánok , ktorý mi pomáhal vnímať túto neopísateľnú atmosféru intenzívnejšie. Bola som v lese , ktorý som nepoznala , no bolo na ňom niečo, čo upokojovalo moje zmysly, pomáhalo mi s koncentráciou a s novým pocitom. Vo svojej mysli som počula svoje najtajnejšie túžby .

Prechádzala som pomedzi stromy, počula som veselý štebot vtákov , dokonca šuchot veveričiek loziacich po stromoch . Z diaľky k mojim ušiam doliehal nejaký lomoz . Ako keby sa niečo veľké blížilo . Hluk neustával . Telo som mala napnuté , adrenalín sa mi pomaly dostával do krvi , ktorá bublala od očakávania a strachu . 

Na tele som pocítila niekoľko pohľadov akoby ma sledovala celá skupina . Cítila som sa nechránená . Nevedela som na čom som . 

„Prásk!" popraskalo niekoľko vetvičiek za krom , na ktorom rástli akési fialové bobule. Dva páry očí ma jasne pozorovali spoza neho . Niekoľko ďalších som uvidela v diaľke ,ale aj za kamenným previsom .

„Kto ste?!" zakričala som z plnej sily, aby ma počuli aj tí najvzdialenejší . Nik však neodpovedal, no mala som pocit akoby ma oči v diaľke pozorovali ešte intenzívnejšie . Pomaly som začala podliehať panike. Nevedela som , čo mám ďalej robiť. 

Bez rozmyslu som sa rozbehla hlbšie do lesa. Ďaleko od toho ,čo ma sledovalo . Ubehla som asi pol kilometra bez toho ,aby som sa čo i len obzrela za seba . Začínala som veriť tomu ,že som už úplne sama . 

Opak bol však pravdou . Vo vzduchu bolo cítiť akési napätie. Ticho preťalo hlučné zavíjanie . Zavíjanie ?Sledujú ma vlci ?!

Pred vlkmi určite neuniknem , taká rýchla zase nie som . Ani som sa nestihla vydýchať a už ma obkľúčili .

Šesť šedých vlkov mi zahatalo cestu a znemožnilo tak poslednú možnosť úteku . Najviac ma však prekvapilo , že neboli agresívni . Stáli na svojom mieste a pozerali sa na mňa,. Na koži mi vyskočili zimomriavky. 

„Ako len odtiaľto zmiznem? Myslím ,že odtiaľto sa živá nedostaneš Lutécia," hovorila som si v duchu .

„Neublížia ti ,"niekto prerušil tok mojich myšlienok .

„Kto to povedal?"odrazu som vyhŕkla . Otáčala som sa na každú stranu , no nikoho som nevidela. Šesť vlkov naďalej strážilo moju osobu , nepohli sa ani o milimeter. 

„Prosím ,ozvi sa ešte raz ,"povedala som hlasu,„ mám pocit ,že začínam blúzniť ."

„Lutécia, "oslovil ma neznámy , „ pozri sa na mňa ." Odrazu sa vlk predo mnou začal meniť na človeka . 

„Dcérka."