Killer ~Changlix~ (DOKONČENÉ)

55.Kapitola

Minhov pohľad

Pred školou som sa po vyučovaní rozlúčil s Jisungom a šiel som domov.  Lee Know? Čo chceš? Changbin bol ten týpek z liečebne, že hej? Tak si si spomenul. Lee Know ...nikdy si si nebol s nikým blízky ale Changbin vyzeral ako tvoj kamarát. Čo sa medzi vami stalo? Chcel by som to vedieť, pretože musí byť fakt niečím výnimočný aby si mu veril. Takže si na neho až tak nepamätáš. No poviem ti takto.  Náš život je veľmi iný z tvojho pohľadu. Hlavne detstvo. A on bol jediný, ktorý ma chápal. Keď sme tam boli bol tam z psychologického krúžku. Hovoril, že ani na tom krúžku nie je dobrovoľne nie to ešte aby pomáhal nejakým dementom. S tým som súhlasil, pretože sme tam boli len preto, že ty si to nezvládal. Zdalo sa ti to ako problém. Nechcel si mi povedať tvoje nie naše meno. Vymyslel si my prezývku a kamarátom si hovoril aby ťa nevolali menom. Pre všetkých som bol len tvoj problém. A ty si to nezvládal? Netušíš čo som zažil. Nemám záujem ti to povedať. Nie teraz. Ale keď som toto povedal Changbinovi chápal ma a jemu som povedal čo sa stalo. Jediný komu som to povedal. Stačí? Čo tým myslíš? Vždy keď si bol s mojími kamarátmi snažil si sa ich odohnať. Keď som stretol niekoho čo bol ochotný rozprávať sa so mnou ty si ich odohnal. Samozrejme som to nezvládal. Minho prestaň lebo ja viem pravdu a viem aj to, e ty ju nezvládneš. Takže prestaň. Čo nevieš zvládnuť pravdu?  Najprv si bol v pohode a neodháňal si ich ale potom si zrazu začal. Prečo? Pretože si zistil, že ma majú všetci radšej. Uvedomil si si, že ty si problém. Že si iba chyba v mojom živote. Tak si sa chcel uistiť, že nebudem šťastný. Musel som prestúpiť na inú školu lebo všetci ma začali nenávidieť. Na tejto škole si to zatiaľ moc nemal šancu skúšať. Minho teraz sa hráš z ohňom.  Stále hovoríš o nejakej pravde, ktorú nezvládnem. O tom veľmi pochybujem. To ja som bol sám celú základnú. Ty si sa chcel presadiť len aby si odohnal mojich kamarátov. Chcel si pravdu tak ti ju poviem. Začneme tým čo si už načal základná... Tí kamaráti ako ich voláš. Nikdy kamaráti byť nechceli. Jedno dievča za nami raz prišlo a povedalo mi, že ich počula sa rozprávať o tom čo majú v pláne. Chceli ťa znemožniť a keďže sme mali 8 rokov nemohol som dopustiť aby sa to stalo chcel som aby tvoj život bol čo najlepší. Keď moje spomienky boli už plné traumatických momentov. Nechcel som aby si spomínal na ten jeden deň, od ktorého sa ti všetci smiali. Odohnal som ich slovami, že viem čo chcú spraviť a, že budú ľutovať to ak ti ublížia. Boli o 2 roky starší a každý deň po škole sa mi smiali a keď sme mali nejaké peniaze vždy ich zobrali. Vždy som ti povedal, že som ich stratil, vyhodil alebo, že som si niečo kúpil. Netrep somariny. Ticho chcel si pravdu dostaneš ju. Nechaj ma dohovoriť. Poďme späť v čase. Vráťme sa do času keď sme odchádzali od rodičov k babke. Mali sme 7 rokov. Nevedeli sme, že sa naši idú rozviesť celé detstvo sme ti hovorili, že preto sme šli k babke. Lebo sa stále hádali a rozmýšľali o rozvode ale tak to nebolo. Hádali sa to je pravda. Ale hádali sa o to, že otec chcel normálne dieťa. Nie omyl ako my. Ako vieš znásilnil našu mamu. Ale je tu niečo čo nevieš. bývali sme blízko pri letisku. Naši nás zaviezli na letisko a povedali čo máme robiť. Už sme tak pár krát k babke išli a vedeli sme čo máme robiť. Mali sme čakať kým príde kamarátka našej babky, ktorá s nami išla. Ale zabudli sme si pohľadnicu čo sme vyrobili babke. Lepidlo ešte schlo tak sme ju nechali na stole a otec nás náhlil. Na letisku som sa nudil sedel som tam, čakal som. V tom som si spomenul, že pohľadnica je na stole. Pozrel som sa na hodiny a ešte som mal hodinu a pol. Povedal som si, že to stihnem. Ako vieš nestihli sme to. Nevieš prečo. Išiel som domov  tašky nám strážila jedna milá pani a ja som išiel domov. Už keď som bol na pred naším domom počul som divné zvuky. Bol to krik našej mami. Vtedy som to nevedel vošiel som dnu. A videl som to na čo už nezabudnem. Mama ho prosila aby prestal. Mala roztrhaná oblečenie, ktorého časti boli po zemi. Najprv si ma nevšimol ale mama si ma všimla a povedala mi aby som sa vrátil na letisko. Vtedy sa otec otočil a v jeho očiach bol hnev. Začal kráčať mojím smerom a ja som stuhlo. Mama sa ho snažila zastaviť ale on ju sotil naspäť. Zobral nejaký kus oblečenia zo zeme stoličku. Ruky mi priviazal  za stoličkou. A povedal nech sa pozerám. Sedel som tam a pozeral som sa na to celé. Mama plakala a plakal som aj ja. Potom povedal ."Minho, ktorýkoľvek Minho si teraz si najväčšia chyba v mojom živote ľutujem, že tvoja matka nešla na potrat. Na koniec ma presvedčila nech si ťa necháme. Keď si mal 3 chcel som ťa dať na adopciu. S radosťou by som ťa nechal aj niekde na ulici. Teraz budeš konečne preč. Matka tejto kurvy sa o teba... vás postará a ja si spravím nové, normálne dieťa." Potom ma vyhodil z domu. Plakal som nechápal som čo sa stalo. Nevedel som chodiť. Vedel som, že mám ísť na letisko a ledva kráčajúc som sa tam dostal ale bolo neskoro. Na dohodnutom mieste bola babina kamarátka bola viditeľne naštvaná. Vynadala mi. Aj ona ma nazvala omylom čo nevie nič spraviť. Preto za nami nikdy nechcela prísť keď sme boli pri babke. Ty si pamätáš iba pobyt pri nej. Nie to čo sa dialo tesne pred tým. Najbližšie keď ma budeš chcieť obviňovať z toho že som iba chyba v tvojom živote. Pamätaj, že nie si prvý. Lee Know... Už  neodpovedal. Už dávno som sedel na mojom gauči. Cez náš rozhovor som kráčal domov. Ak je to pravda všetko by dávalo zmysel. Niektorým mojim otázkam sa všetci vyhýbali. Neuvedomil som si, že som plakal. Celý môj život od nášho pobytu pri babke som ho nenávidel. Bral som ho ako chybu ako vec čo mi prekáža v normálnom živote. A teraz som zistil, že bol niečo ako môj obranca. Chránil ma pred svetom. A ja som sa sťažoval. Už chápem prečo sa tak naštval, keď som šiel liečebne.