Killer ~Changlix~ (DOKONČENÉ)

63. Kapitola

Jisungov pohľad 

Rozprával som sa s Hyunjinom a jedli sme. Tak ako za starých čias. Bol som šťastný. Vtom mi prišla správa. 

Minho: Mohli by sme sa porozprávať? Potrebujem sa niekomu vyrozprávať a ty si mi napadol ako prvý.

"Kto ti píše?" Spýtal sa Hyunjin. "Minho." Povedal som jednoducho. "Minho ako Lee Minho?" Spýtal sa šokovane. Zabudol som, že on nevie, že sa už bavíme. "Áno Lee Minho vysvetlím potom len mi teraz pomôž odpísať." Povedal som a ukázal som mu telefón so správou. "Napíš, že samozrejme môže prísť aj sem ja aj tak potrebujem na vzduch. A chcel som ešte pozdraviť Felixa." Povedal keď si prečítal správu. "Si si istý?" Spýtal som sa pre istotu. "Áno neboj večer budem späť a teraz hovor máš toho dosť čo vysvetľovať." Povedal zvedavo. "No kde začať. Chceš počuť úplný začiatok alebo iba stručne?" Spýtal som sa. "Samozrejme, že to chcem počuť od začiatku. Nevynechávaj detaily." Povedal s úsmevom. Ja som Minhovi napísal nech príde na moju izbu a spustil som. "No jeden deň som sa rozhodol, že sa mu konečne prihovorím ale keď som ho v ten deň stretol na záchodoch divne sa na mňa pozrel. Nechápal som prečo a tak som vtedy stratil všetku guráž čo som mal. Povedal som o tom Changbinovi. Ten mi iba povedal, že nech budem na druhý deň o 14:00 v parku. Prišiel som tam ale čo som nevedel bolo to, že cez môj telefón napísal Minhovi nech príde o 14:00 do parku. Ja som tam prišiel. Prekvapivo trochu skôr. A tak som si počúval hudbu. Vieš aký som keď počúvam hudbu a ešte k tomu som mal mikinu s kapucňou. No inak povedané nevšimol som si, že si ku mne prisadol a ani to, že začal rozprávať. Všimol som si, že tam je až keď dohovoril a povedal niečo v zmysle A preto som sa vtedy na teba tak pozrel chápem ak sa so mnou už nechceš rozprávať. Ja som bol v šoku a netušil som čo povedať. Kým som sa vzpamätal postavil sa a odišiel hovoriac niečo ako. Si ako všetci ostatní. Netušil som čo sa deje bol som veľmi zmätený. Dumal som nad tým celé dni. Potom sme boli s ním a s Felixom ešte v kaviarni a tak. Nakoniec som sa mu priznal, že som ho nepočul ale už som tušil čo mi povedal. Ale keď som sa mu posťažoval s mojimi problémami tak mi povedal tie jeho. A teraz sa viac bavíme. A kým sa spýtaš nie neboli sme na rande ani ničom takom." Hyunjin sa iba usmieval. "No ale čo ak ti teraz chce povedať, že sa mu páčiš?" To mi ani nenapadlo. "Ja-" Chcel som niečo povedať ale počuli sme klopanie na dvere. "Veľa šťastia povedal Hyunjin a išiel mu otvoriť. "Ahoj ty musíš byť Minho ja som Hyunjin Jisungov spolubývajúci akurát som odchádzal." Počul som Hyunjina povedať. "Ahoj Jisung." Povedal Minho. "Ahoj Minho poď môžeš si sadnúť na posteľ." Povedal som a ukázal som na miesto vedľa mňa. S úsmevom si sadol. "No tak chceš hneď začať alebo sa chceš najprv rozprávať o niečom inom. " Spýtal som sa. "Môžem rovno začať." Povedal a ja som sa na neho zaujato pozrel. "No vieš. Ja som svoje druhé ja Lee Knowa nenávidel veľmi dlho. Tak dlho, že ani neviem kedy som začal. Myslel som si, že mi iba ničí život." Odmlčal sa. "Ale raz som sa zobudil pri niekom koho som nepoznal ale on sa správal ako keby ma nepoznal. Zistil som, že to je Lee Knowov známy. Čo mi prišlo divné keďže som si myslel, že nemá žiadnych kamarátov. Potom mi povedal, že by som ho mal poznať a ja som nad tým rozmýšľal a potom ma to napadlo. Pred pár rokmi som bol v liečebni keď som sa chcel Lee Knowa za každú cenu zbaviť. A bol tam jeden pracovník čo bol jediný čo sa aj s Lee Knowom rozprával normálne. Volá sa Changbin." Nad povedomým menom som sa na chvíľu zamyslel ale spýtam sa na to Changbina. "Potom čo som si spomenul som mal rozhovor s Lee Knowom a zistil som, že ma chránil celý život. Celý život čo som ho nenávidel. Nemusíš mi nič povedať len som sa potreboval vyrozprávať." Chytil som ho za ruku. "Pozri viem, že sa teraz obviňuješ za to, že si ho nenávidel ale to je minulosť len minulosť. Ak sa teraz zmeníš tak sa nemáš čoho báť. Lee Know ťa má rád preto ťa celé tie roky chránil. Mohol prestať, keď zistil, že ho nenávidíš, ale neprestal. Ste ako jeden doslova." Chcel som mu pomôcť. "Ďakujem Jisung. Ty si vedel čo potrebujem predtým než som to vedel ja." Povedal a usmial sa na mňa pevne stláčajúc moju ruku. 

Minhov pohľad

Lee Know mi neodpovedá už celkom dlho ale viem, že teraz počúval.

Hyunjinov pohľad

Možno sa teraz dajú dokopy. Napadlo mi cestou k Felixovi. Teraz po tom čo sa stalo so Seungminom. Som sa rozhodol, že sa nebudem sústrediť na lásku. Budem tu len pre kamarátom pomáhať ako len viem. Zaslúžia si byť šťastný. Potom som sa zamyslel jedna časť Jisungovho príbehu mi prišla povedomá. Ako keby som to už niekedy počul ale z iného pohľadu. Keď mi to došlo zastal som na mieste. Počul som to. Ten telefonát. Bol som v aute. Zdal sa mi povedomí už aj vtedy. Ale prečo? Prečo by ma Jisungov kamarát unášal. Mal som hlavu plnú otázok. Zase som sa vydal na cestu keď som bol už skoro tam. 

Zaklopal som na dvere a otvoril ich Felix. "Hyunjin." Povedal a objal ma. "Neverím, že ťa znovu vidím." Objal som ho späť. "Poď vyzuj sa a poď do mojej izby za chvíľu by tu mal byť aj Chan šiel sa prejsť. Ty ho síce nepoznáš ale bude sa ti páčiť. Ani nevieš ako som sa o teba bál." Hovoril a ťahal ma hore. Sedeli sme v jeho izbe a on mi hovoril čo všetko som zmeškal. V tom niekto vošiel. "Ahoj Felix toto je kto?" Povedal neznámy. "Ahoj Chan toto je Hyunjin hovoril som ti o ňom." Podal som mu ruku. "Tak aká bola prechádzka?" Spýtal sa Felix. "No ja som nebol na prechádzke bol som za Jeonginom vo väzení vieš on sa priznal k vraždám pokusu o vraždu a o únos dvoch ľud-" Odmlčal sa keď sa pozrel na mňa. "To je v poriadku" Povedal som. "No to je jedno poďme sa rozprávať o niečom inom." Povedal Chan a ja som bol ešte viac zmätený. Prečo by sa za môj únos priznal niekto kto to nebol. Musím sa s Chanom o tom porozprávať.

Chanov pohľad

Rozprávali sme sa o ničom a o všetkom ale po chvíli my vysmädlo. Vedel som, že počas nášho rozprávania prišiel Seungmin a teraz v obývačke pozeral televízor. Šiel som do kuchyne ale počul som ako mu zvoní telefón. Zaujalo ma to moc ho ešte nepoznám. "Prosím." Zdvihol telefón ale počul som v jeho hlase, že je zmätený. Chvíľu bolo ticho. "Nie to nemôže byť pravda." Povedal skoro šepotom. "Nie. Prečo by to robil?" Zase bolo ticho a potom som počul, že sa hovor skončil. "Prečo som sa nevykašlal na moju hrdosť? Prečo som nemohol raz povedať prepáč?" Povedal potichu a potom som počul už len tresnutie dverí.