Killer ~Changlix~ (DOKONČENÉ)

60. Kapitola

cheche ďalšia časť.

Hyunjinov pohľad

Keď ma pustili nevedel som čo robiť alebo kam mám ísť. Neviem či dokážem bývať s Jisungom, keď viem, že som mu úplne ukradnutý. Mám tam ale väčšinu mojich vecí, ktoré som už pekne dlho nevidel. Idem domov, aj keď rodičia nie sú doma budem radšej sám ako s tými, ktorých som nazýval kamaráti. Napíšem rodičom nech zavolajú, že už na intrák neprídem. Radšej budem vstávať skoro ráno na autobus. Kráčal som smerom k známej budove okolo mňa chodili známe tváre. Ale všetci mali na sebe výraz, ktorý mi začal byť známi len pred nedávnom. Strach, znehutenie a zapovrhnutie. Tak sa na mňa všetci pozerali. Všetci si o mne myslia, že som vrah a úplný psychopat. Počujem ako si všetci niečo šepkajú. Ako sa mi vyhýbajú. Začal som si uvedomovať čo pre mňa spravil Jackson. Aspoň chvíľu som sa cítil ako normálny človek. Musím mu zavolať a poďakovať sa mu. Po chvíli som už stál pred dverami do mojej izby. Pamätám si ako som sa cítil, keď som nimi prechádzal prvýkrát. Bol som nadšený ale aj nervózny, nevedel som s kým budem bývať dúfal som, že bude priateľský, že sa rýchlo zblížime. Tešil som sa aj do školy, ktorá ma konečne bude baviť. Otvoril som dvere a izba bola prázdna presne ako teraz. Som rád, že sa s ním nemusím stretnúť. Neviem či by som to zvládol. Ako by sa správal? Tak ako ostatný? Bál sa o mňa? Myslel si, že som vrah? Ak nie prečo neprišiel? Tieto myšlienky mi prúdili hlavou celú dobu čo som sa balil. Otvoril som skriňu a tu to bolo. Môj "výskum" kde zmizol Seungmin. Bože ako som bol tak blbí. strhol som to a hodil som to do koša. Zbalil som si veci do tašky a pripravil som sa opustiť túto izbu čo bola mojím domovom. Na ktorú som mal predtým iba dobré spomienky. Spomenul som si na rozhovor s Jisungom, keď sme sa dohadovali čo spravíme posledný deň. Chceli sme tu ďalším vlastníkom nechať niečo. Nevedeli sme sa rozhodnúť či zlé alebo dobré. Nad spomienkou som sa pousmial ale, keď som započul rozruch na chodbe vrátil som sa do reality.  Ten známi hlas. Zhlboka som sa nadýchol a šiel som ku dverám. Čím som bol bližšie tým viac hlasy utíchli. Už som šiel otvoriť dvere ale niekto ich otvoril predo mnou. A nebol to nik iný než sám Han Jisung. Svoj pohľad zdvihol z kľučky na osobu pred ním a stuhol. "H-hyunjin." Povedal potichu. Ja som sa na neho len bez emócií pozrel. Chcel som mu toho povedať tak veľa ale niečo vo mne mi hovorilo, že by som mu už nemal veriť. Chcel som ho obísť aby som bol čím skôr preč. No v tom ma objal. "Bože tak si mi chýbal. Si v poriadku? Nič ti neurobili? Prečo máš zo sebou všetky tvoje veci?" Pýtal sa milión otázok. Mozog mi hovoril nech mu zas nesadnem na med, že sú to iba ďalšie klamstvá ale srdce mi hovorilo nech mu objatie opätujem. Nie nenechám sa oklamať. Pomyslel som si a jemne som ho odstrčil. Zmätene sa pozrel. Chcel som ho posunúť z cesty nech môžem konečne vypadnúť ale vtedy začal protestovať. "Nie Hyunjin nenechám ťa zmiznúť znovu. Nie keď ťa mám späť. Chýbal si mi. Nedalo sa mi zaspať v tak prázdnej izbe. Celú dobu som sa o teba bál. Bál som sa čo sa ti stalo. Nedovolím aby si len tak odišiel." Bolo to ťažké ale nakoniec som sa ovládol. "Keby si sa vážne bál prišiel by si." Povedal som monotónne. Nečakal, že to poviem. Využil som jeho šoku posunul som ho nabok a vyšiel som. Takto to bude lepšie upokojoval som sa. Jisung bol niekto výnimočný bol to jeden z mojich najlepších kamarátov. Teda môj najlepší. S nikým iným som sa nemohol rozprávať o všetkom ale s ním áno. Urobil by som pre neho všetko. Pamätám si noci čo mi rozprával o jeho crushovi Minhovi. Ako som sa na ňom smial, keď pred ním urobil niečo trápne... Ale to je všetko už minulosť. Ako sa hovorí ľudia čo sú vám najbližšie vám aj najviac ublížia.

Ľudia niekto iný sa pridá do klubu umieram z videa Yeonjuna artist od the month. Lebo ja som rozhodne umrela. Všetci ste vítaný na môj pohreb. Ja idem pokračovať v umieraní. Pekný zvyšok dňa prajem.