DARK SOUL

Anabelle

11.7 . ----

Milý denníček,

Dnes je každý smutný. Moja mama na mňa neprehovorila. Nedotkla sa mojich vlasov ani mi nevenovala pusu na čelo. James, jemu je to jedno. Je vo veku kedy je najradšej sám, chýba mi. Často myslím na to ako sme sa hrávali na záhrade a ako si ma strážil. Dnes je to už fuč, akoby mu na mne nezáležalo. Ocko vraví, že ho to prejde, že potrebuje čas a o pár rokov bude opäť ten skvelý brat, ale bojím sa. Ah milý denníček...teta Anabelle mi už neupečie nikdy ten skvelý čokoládový koláčik.

,,Emilya, poď dole," skríkol na mňa otec. Zápisník som zavrela a narýchlo ukryla pod vankúš v mojej detskej izbe.

Rýchlo som sa ponáhľala dole. V chodbe ma už čakal. Skoro rovnako vyzerajúci. Pekne upravené vlasy a oblek, ktorý som nemala rada. Vždy to totiž znamenalo prácu. Dnes bol však iný deň. Žiadna práca, žiadne úlohy a žiadna zábava pri západe slnka. Dnes je to úplne iné a bojím sa aby takéto dni neboli stále.

Každý bol už pripravený. Čakalo sa len na mňa. Obula som si nachystané čierne baleríny a ocko otvoril dvere. Postupne každý vyšiel von. Svietilo slnko a bolo príjemne. Vtáčiky spievali a vôňa kvetov sa mi zarývala do nosa.

,,Si pripravená?" zastavil pred tým než som si sadla do auta. Pozrela som sa do jeho tváre. Dnes vyzerala inak. Vrásky okolo oči mal zvýraznene akoby starol, čo v jeho prípade nie je možné. Chcela som prikývnuť, ale ostala som len bez slov stáť. ,,Ja viem, že je to náročne. Mamka to prežíva. Teta Belle bola pre ňu dôležitá. Pre nás všetkých bola. Skús ju pochopiť," hovoril mi kým kľačal vedľa mňa a upravoval mi vlasy.

,,Bojím sa," priznala som. ,,Aj ja vás tak raz stratím?"

,,Keď to raz príde tak budeš dospelá a silná žena, ktorá bude mať už svoju rodinu. Sľubujem ale, že ťa navždy budem ochraňovať ako tvojho brata tak aj mamku. Nikdy by som vás nechcel opustiť, ale raz príde čas a ty to pochopíš, ale na to je ešte skoro srdiečko." Pohladkal ma po líci a vtiahol do náručia. ,,Teraz budeme stáť pri mamke. Takže žiadne hádky, krik a naprieky vy dvaja," upozornil nás oboch. Sadla som si dozadu k Jamesovi a už len čakali na mamku. Tá po chvíľke prišla. Mala čierny klobúk a okuliare, aby nikto nezbadal jej červené oči.

Tento krát keď si sadla tak sa neobzrela dozadu. Nepovedala vtip na odľahčenie a už vôbec sa s ockom nedržali za ruky. Bolo mi smutno a tlak na hrudi sa zväčšoval. Až som zacítila dlaň. Ruka môjho brata, ktorá ma zvierala. Pozrela som sa do jeho očí a to mi stačilo. Bol tu, prítomný a kedykoľvek na pomoc.

Cesta trvala zopár minút. Bola tichá a nepríjemná. Ešte som nezažila takúto cestu. Mamka zvykla byť vždy vysmiata, pozorná a milá. A ocko bol jej protikladom. Bolo ale pekné vidieť ako sa dopĺňajú a podporujú. Keď som Jamesovi hovorila, že chcem byť ako rodičia len prekrútil očami. Ten mal iný pohľad a smer. Hovoril :,,ja budem ako Lucas. Budem voľný ako vietor."

Autom sme míňali vysoké tuje. Naháňali mi hrôzu, v každej rozprávke, ktorú mi ocko hovoril neveštili nič dobré. Bolo tu pár iných aut a ľudí, ktorých som nepoznala. Skoro žiadne deti. Až sme zastavili, a vystúpili nevedela som čo robiť. James ma zobral za ruku a kráčali sme za rodičmi. Mama si to mierila k cintorínu na vysokých lodičkách s istou eleganciou a otec ju jemne sprevádzal rukou položenou na chrbte. Občasne nás kontroloval či ideme za nimi.

Nestáli sme vpredu ako by som chcela. Dokonca som nevidela na rakvu. Ocko mi to pred pár dňami vysvetľoval. Títo všetci ľudia sú iný ako my. Teta Anabelle bola jedna z nich. Tá, ktorá túžila zostarnúť a mať obyčajný život. Nepoznala som ju dlho, ale mala ma rada. Bola pre mňa ako taká babička. Keď sme mali čas vždy sme ju prišli navštíviť. Jej dom mal vôňu jabĺk a čokolády. Možno aj preto že vždy mi piekla čokoládové koláče. Vždy bola taká jemná a láskavá. Nebola ako mama no aj tak som v nej kúsok z nej videla niekde hlboko vo vnútri ukrytú a uzavretú.

,, .... aj keď naša milá Belle nikdy nemala manžela či deti, tak mala nás. Kamarátov, kolegov či psích pomocníkov. Som rád, že ste sem všetci prišli," zaznamenala som slová keď som precitla do reality. Podľa hlasu som spoznala staršieho muža vo veku tety. ,,Každý z nás kto aspoň trošku poznal našu zosnulú vedel aký ťažký život žila. Aké momenty prežila keď bola dieťaťom a akým silných človek sa kvôli tomu stala. Verím, že dnes už je na lepšom mieste so svojou rodinou. Verím, že ju tam čakala matka, ktorá odišla príliš skoro a cudzím zavinením. Jej neboha sestra, ktorá nedokázala prežiť prečiny ich otca. Nech je im zem ľahká," rozprával. Videla som ako ňou myklo, ako stlačila dlaň, ktorú držala v rukách a ako sa schúlila do náruče svojho manžela. Trpela som keď som videla v takom stave mojich rodičov. Teta a mama boli sestry, ktoré rozdelila osudová noc. Už vraj nikdy neboli také ako predtým. Odcudzili sa aj keď ostali v kontakte. Nikto nevedel, že ona žije, nevedeli tí ľudia, že je tu prítomná. Nikdy nemala pohreb aj keď Anabelle pochovávajú do toho istého hrobu kde by mala ležať aj moja mama.

,,Prežíva to lebo bola pochovaná jej ľudská stránka s Anabelle. Nič si z toho nerob, bude v poriadku o pár dní. Potrebuje len čas a našu lásku. Vieš teta bola posledný ľudský človek, ktorý by ju poznal. Je to jej ozajstná rodina a týmto aj zanikla kvázi," hovoril jemne ku mne James keď ma odtiahol nabok, mimo dav ľudí. Išli sme sa len prejsť. ,,To všetko pochopíš keď budeš strašia. Teraz sa nezaoberaj týmto. Si ešte dieťa."

,,Aj ty si dieťa James," oponovala som mu. Zasmial sa a pritom mal úškrn ako ocko.

,,Už nie. Mám svoje povinnosti ktoré musím dodržiavať. Neboj o dva roky aj tebe pribudnú." Kopal kamienkom pred seba a ruky mal ležérne uložene vo vreckách. ,,Vieš nikdy som ich takých nevidel. Smutných a bez nálady."

,,Myslíš, že sa už neľúbia?" opýtala som sa hlúpu otázku.

,,Budeš klasická ženská," zasmial sa a pokrútil hlavou. ,,To že niekto je smutný alebo bez nálady vo vzťahu neznamená, že toho druhého neľúbi. Aj my mamu hneváme a stále nás ľúbi. To nesmieš tak brať. Prežívajú len ťažké obdobie. Smrť je náročná na psychiku, ale jedno viem. Mama s ocom sa stále ľúbia ako na začiatku."

Milý čítajúci, zdravím Vás. Je milé opäť tu zavítať po takej dlhej dobe (6 rokov) čo nepíšem. Mám tu jeden úryvok z životnej udalosti. Také voľné pokračovanie. Neviem či je to ten štýl, ktorý ste očakávali. Po dlhšej dobe som zavítala na túto platformu a pozerám že sa tu toho celkom zmenilo. 

No čo viac povedať k tejto časti :) Deti vedia veľa veci navnímať a veľa si zobrať od dospelého tak buďme im príkladom a lepšími ľuďmi, aby mali dobrú predstavu akými dopelákmi sa stať :)

Možno ma niekedy popadne opäť niečo k tomuto napísať a možno to tu časom pridám.