To, čo sa nikdy nemalo stať

Kapitola 1/časť 2.

Vrátim sa naspäť do kuchyne s hlavou niekde uprostred svojho doterajšieho života a rozmýšľam, pri čom ma Mich mohol asi tak nachytať. Na rovinu poviem, že nič ma nenapadá. V takomto stave vstúpim po schodíkoch do kuchyne, ako tak upravená.

„Ty si ešte stále v pyžame?" Ani som si nevšimla, že už tu je oco. V poslednej dobe neregistrujem veľa vecí, snažím sa to vyriešiť, ale škola ma ničí.

„Dobré ráno!" pozdravím ho. Oco sedí za ostrovčekom, ktorý je uprostred kuchyne a kradne mame slaninu z panvice. Sadnem si na stoličku vedľa neho a odpoviem na jeho otázku. „Áno oci, stále som v pyžamku, keďže škola mi začína až za," otočím sa za seba a pozriem sa na hodiny visiace na stene v obývačke. Ukazujú pol siedmej to znamená, že mám...

„Hodinu a pol."

„Zdá sa mi to alebo je moja najkrajšia dcéra znechutená?"

„Som tvoja jediná dcéra."

„Vôbec nerozumiem, prečo si taká, veď je posledný deň školy. Musíš byť šťastná ako milión bĺch."

„Som šťastná?!"

„Ale?" otočia sa na mňa a čakajú odpoveď.

„Ale keď si predstavíme, že strávim celý týždeň s chalanmi, neskáčem veru od radosti." Obaja povzdychnú, ako by to bol ten najmenší problém. Možno pre nich, ale pre mňa to znamená hororovo-krásny týždeň plný bláznivosti. Neviem či sa na to teším, vždy to bolo super, ale tento rok... bude to iné. Nebude tam Abigail, aby mi hovorila, kto sa jej páči a básnila by, aký je ten chlapec sladký a podobne. Je to moja najlepšia kamarátka, aj keď v poslednej dobe to medzi nami škrípe. Vždy sa ju snažím podporiť, ale tento rok nemôže s nami ísť, kvôli rodinným problémom. Chúďa. Bodaj by som to vedela vyriešiť za ňu. Potom tu je Jimmy, ale ten je náš šofér a otcov asistent, takže neviem či sa bude chcieť pripojiť zrovna ku mne. No a potom už ostáva len Kevin? Ale toho... toho chcem vidieť najbližšie...nikdy. Nemyslím si, že to teraz chcem riešiť, ale stalo sa to, čo som už spomínala, že vám niekedy poviem. No, aby som vás toľko nenaťahovala, tak v skratke, od minulého leta sa nemusíme. Vyhýbame sa sebe navzájom, aj keď to nejde, pretože moji bratia sa s ním budú kamarátiť aj cez moju nenávisť. Oni to raz pochopia, ja im verím.

Už viac ako minútu sa pozerám stále na jeden a ten istý bod na linke. V hlave sa mi točí neskutočné množstvo vecí. Spomeniem si, že som chcela hovoriť s Nickom. Ale, kde je? Odvčera som ho nevidela, čo je s ním?

„Joy budeš jesť?"

Ozaj možno rodičia budú vedieť. „Neviete kde je Nick?"

„Nie. Naposledy som ho videl... včera. Alebo predvčerom?"Zamyslí sa.

„Ty si to nepamätáš?"

„Nechaj ho Joy, vieš, že je prepracovaný. Potrebuje dovolenku, oddych a relax."Mama sa na neho pozrie s obavou v očiach a potom sa presunie na mňa.„Budeš už konečne jesť Joy?"Skloním hlavu a všimnem si pred sebou tanier plný jedla, ani som nezastihla, kedy mi ho tam položila. „Áno budem, ďakujem." A začnem do seba tlačiť jedlo na tanieri.

Keď do seba hodím kúsok slaniny, volského oka, chleba a zeleniny príde mi neskutočne zle. Okamžite vyštartujem k umývadlu a všetko to úžasné jedlo vyvrátim.

„Zlatko si v poriadku?" Mama ku mne priskočí ako srnka. Odtrhne pár kuchynských utierok a podá mi ich, medzitým mi otec podá pohár s čistou vodou. Vypláchnem si ústa a spláchnem zvratky do stoky. Ešte trochu sa napijem a opriem sa o linku.

Počas môjho výstupu vojde do kuchyne Michael a usmieva sa nad mojou scénou.

Jeho pravidlo je: „Škodoradosť, najlepšia radosť." A pri mne to platí krát tisíc.