To, čo sa nikdy nemalo stať

Kapitola 15/ časť 1.

Kevin

Zobudím sa a prudko ma posadí. Začnem rýchlo dýchať a potom sa rozkašlem. Do dverí vletí nejaká osoba a pomôže mi. Potom mi dopne, že je to sestrička. Upokojí ma a ja si pomaly ľahnem na posteľ. Zavolá doktora, ktorý ma príde vyšetriť. Urobí základné postupy, celého si ma premeria a potom začne.

„Ako sa dnes cítiš?"

„Nie je to sláva." Odpoviem unavene.

„Konkrétnejšie?"

„Čo sa vlastne stalo? Prečo som tu?" Opýtam sa námatkovo.

„Hasiči ťa našli pri požiari v starej budove neďaleko odtiaľto. Je zázrak, že si prežil, lebo taký výbuch ako vravia, by neprežil asi nikto." Výbuch? Požiar? Čo som tam robil? Čo je vôbec posledné, čo si pamätám?

Viem, že som bol za Denkom, ale nenašiel som ho. Potom incident s Joy, bol som v nemocnici. Kde inde, že? Veď aj teraz som tu. Zdá sa mi, že v poslednej dobe až príliš často. Potom som bol v jazierku. Či to som bol ešte niekedy predtým? Ja naozaj neviem. Prečo si nič z posledných hodín nepamätám?

„Kevin, si s nami?" Myknem sa a zistím, že som sa zamyslel a doktor na mňa máva rukou.

„Hhm! Áno som, len si poriadne na nič z toho, čo hovoríte nespomínam."

„To nič, to je celkom normálne. Šok a dočasná strata pamäti z otrasu, ale inak nič vážne. Si zdravý a už dnes pôjdeš domov. Môžeš sa najesť, pobaliť, podpíšeš papiere a lietadlo ti odlieta o ôsmej večer. Doma ťa potom ešte vyšetrí tvoj obvodný lekár. No a to bude z mojej strany asi všetko. Možno ťa ešte raz budem musieť prísť skontrolovať, ale ak sa už náhodou neuvidíme, tak ti prajem pekný let." Doktor sa vydá na odchod.

„Ďakujem."

„A Kevin!"

„Prosím?"

„Tvoj lekár ťa môže ešte poslať na nejaké vyšetrenia, keď sa mu nebude niečo pozdávať, tak sa potom neľakaj. Sú to len rutinné povinnosti, nemusí to byť nič dôležité, len opatrnosť. A dávaj na seba pozor."

„Ešte raz ďakujem. Pekný deň!" Odíde aj so sestričkou a ja sa hodím naspäť do postele. Dobre sa tu leží. Ostanem pár minút ležať s tým, že možno zaspím, ale márne. Hlavu mám plnú myšlienok a ďalších milión otázok, na ktoré neviem odpoveď, pretože mám dočasnú amnéziu. Proste vždy sa niečo doserie. Vždy je niečo, prečo nikdy nedokončím túto nočnú moru, ktorá sa stále točí len okolo Ghosta a iných ľudí, ktorí ani neviem, či s tým súvisia.

Postavím sa z postele, prezlečiem sa a zídem do jedálne sa niečoho najesť. Skončím za seniorským stolom s miskou, mliekom a cereáliami. Akože na nemocnicu luxus. No ale na tomto ostrove je väčšina vecí veľmi zmodernizovaných, takže sa niet čo čudovať. U nás by ste dostali v najlepšom suchý rožok a plátok salámy.

Po raňajkách sa vytrepem výťahom do izby. Cestou sa na seba pozriem v zrkadle. Vyzerám hrozne. Veľké vačky a kruhy pod očami, menší monokel, zopár odrenín, zopár popálenín, niekoľko štichov a podobne. Podobám sa na Tutanchamóna v hrobke. Chudák, ten sa asi aj obracia v tom hrobe, keď vidí čo sa deje v dnešnej dobe a čo sa deje mne.

Pobalím si veci do malej tmavomodrej tašky, na recepcii podpíšem papiere, niektoré si zoberiem so sebou. Pomaly si prejdem mesto, sadnem si na chladenú limonádu a pozerám na prekrásny tyrkysovo-modrý oceán. Slnko už je vysoko a pečie ako v trúbe. Ešte sa stihnem mrknúť na jazierko a poberiem svoj zadok na letisko.