To, čo sa nikdy nemalo stať

Kapitola 21/ časť 1.

Joy

Ráno sa zobudím s príjemne sálajúcim teplom na chrbte a keď si uvedomím, že to teplo je Kevin, len sa usmejem, pomrvím a znovu zavriem oči. V bruchu mi poletujú motýliky a vyhrávajú cigáni. Akonáhle sa chcem postaviť Kevin si ma pritiahne naspäť a do vlasov mi zamrmle, že ešte päť minút. Keď pocítim jeho teplý dych pri uchu nahodia sa mi zimomriavky a otočím sa k nemu tvárou.

Prstami mu prehrabnem vlasy, jemne prejdem ukazovákom po bokoch jeho dokonalej tváričky a ukončím to ťuknutím špičky jeho nosa. Chytí mi ruku a prepletieme si prsty. Potom otvorí oči a zdá sa to ako dokonalé vstávanie, presne ako z romantického filmu. No má to háčik. Toto je miliónkrát úžasnejšie a čarovnejšie. Konečne nemusím skrývať to, čo som už dlhšie popierala. Cítim sa o kúsok voľnejšia.

Venujem mu bozk na líce, keď otvorí svoje diamantové oči a pozrie na mňa. Vidno na ňom niečo iné, pokoj a šťastie. Usmejem sa nad jeho prirodzenosťou.

„Tvoj úsmev je moje slnko, ktoré mi dodáva teplo. Vieš o tom?" Nebudem predstierať, že sa červenám ako paprika a od hanby privriem oči. Vtom pocítim niečo mäkké na mojich perách. Usmejem sa do bozku, ktorý sa prehĺbi, no neváham ho prerušiť svojou obľúbenou vetou.

„Som hladná." Vymaním sa z jeho náručia a vbehnem dnu do kuchyne.

„Ty si neskutočná." Počujem za sebou hlas. Kevin si zaborí hlavu do deky, do ktorej sme sa včera zabalili, no potom vstane a pricupitá za mnou dnu.

Z chladničky vytiahnem salámu a syr. Nájdem toastový chlieb a cibuľu, nachystám si toastovač a pripravím cibuľové toasty. Zatiaľ čo Kevin sa rýchlo osprchuje a neskôr ma obťažuje pri vytváraní potravy pre naše škŕkajúce bruchá. Položím pred neho tanier s jedlom a obaja sa z chuti najeme.

Včera sme sa s Kevinom uliali zo školy, ale dnes sme už museli napochodovať do starej budovy kde deti študujú, aby sa uživili. Ja som aspoň ako tak za vodou, ale chudáci tí, čo to nemajú také jednoduché.

Vojdem do triedy a sadnem si na miesto vedľa Abi, ktorá nie je z nejakého nevysvetliteľného dôvodu v škole. Počas toho všetci na mňa čudne zazerajú, skoro tak ako každý deň. Nechápem čo majú stále rozrobené. Začne sa prvá hodina s triednou, ktorá nám oznámi hroznú správu. Denisu našli mŕtvu. Polícia pátra po páchateľovi, vraj bola nemilosrdne zavraždená.

Všetky hodiny prebiehajú v depresívnom duchu. Následne na poslednej hodine niekto zaklope na dvere a učiteľ so zvrašteným čelom otvorí dvere a vyjde na chodbu. Všetci zvedavo vystrčíme krky a myslím, že každý z nás si všimol muža v obleku. V triede sa automaticky rozbehne veľká debata, zatiaľ čo mne beží hlavou niekoľko scenárov.

Jeden z nich sa aj naplní, ale predtým ako sa to začne, mi zrovna dopnú niektoré veci a rôzne diely puzzlí sa mi spoja v jedno. Síce nie celé dokončené, ale malé dieliky dávajú dohromady kus príbehu.

Posledný mesiac a pol čo som sa učila narábať so svojimi schopnosťami som z nejakého dôvodu mala tušenie, že výbuch na našej dovolenke nebol len tak a keď nám oznámili, že prípad bol uzavretý niečo sa mi na tom nezdalo.

Začala som sa teda špárať v celom prípade. Začala som hľadať ľudí, ktorí by mi s tým mohli pomôcť, väčšina však mlčala. Okrem dvoch ľudí. Jeden z nich mi pomohol nepriamo a tým bol detektív Denk, ktorý ten prípad teraz rieši a viem, že už niekoľkokrát bol u nás. Cítila som jeho atypickú vôňu v našom dome. Nechcem vedieť, čo s otcom rieši, ale viem, že rozhodne to nebolo len o našej firme.

Denk je zaujímavý človek. Nemálokrát som ho sledovala, no dáva si veľký pozor. Má dva byty a jeden dom. Každý deň mení trasu, nech ide kamkoľvek. Zo zdrojov viem, že má niekde rodinu, ženu, chlapca, malé dievčatko a novonarodeného chlapca. Avšak z toho, čo som odsledovala, tak mu záleží vyriešiť ten prípad v tichosti a bez toho, aby niekto o tom vedel. Keďže ďalšiu vec, ktorú som zistila je, že tento jeho utajený prípad súvisí s mafiou.