To, čo sa nikdy nemalo stať

Kapitola 8/časť 2

„Ak si ma prišiel baliť, tam sú dvere, nemám záujem." Pretočím sa na opačný bok a príde mi zle. Napne ma a potom sa spustí ďalší kolotoč. Kevin mi našťastie stihne podať kôš a pridrží mi vlasy.

....

Ale niečo je inak, hlava ma už nebolí, tak ako kedysi, točí sa mi, to áno, ale už ma nič tak netlačí k zemi.

Utriem si ústa a ľahnem si na chrbát.

„Teraz vážne. Čo odo mňa chceš?" Nálada sa mi úplne zmení a ja začnem byť zúfalá, je mi do plaču, lebo viem, že Kevin tu nie je len tak. Niečo je zle, ale čo sa deje? Niekto umrel? Je niečo so mnou? So mnou asi nie, keďže doktori povedali, že som v poriadku. Tak čo? Musím to zistiť inak sa tu zbláznim.

„Chcem aby si mi odpustila."

„Prosím? A čo konkrétne?"

„Všetko."

„Definuj slovo všetko Kevin, je toho asi príliš veľa, keďže si mi zlomil srdce. Počkať, nie! Ty si mi ho nezlomil, ty si ho roztrieštil. Len tak. Do vzduchu. Na stovky miliónov nanometrických kúskov. Uvedomuješ si to?"

„Nie, nevedel som, že až tak krehká dokážeš byť."

„Mám sa uraziť?"

„Nie... " povolí sánku. „Joy pozri. Obaja sme si veľa ublížili a značne to na nás vidno."

„Chceš sa pomeriť?" Preruším ho.

„Áno."

„Dobre."

„Dobre?" Zopakuje prekvapený.

„Ale iba pod podmienkou."

„Akou?"

„Žiadnou. Nemôžeš sem len tak napochodovať a povedať: „Joy prepáč, že som ti zničil život, môžeme byť zase najlepší kamaráti?" Máš pocit, že by som na to kývla? Alebo vôbec kývol by ti na to niekto? Rozhodne nie."

„Nekývol." Viac nepovie.

„Čo sa dopekla deje?"

„Kde?"

„Neviem! Všade! Kde je Kevin, ktorý by mi vyčítal, že aj ja som bola na vine rozpadu nášho kamarátstva? Kde je ten Kevin, ktorý ma urážal, ponižoval? Pýtam sa, čo sa deje, lebo toto nie je reálne a ja mám pocit, že som sa zasekla v sne."

„Čo tým chceš povedať?" Postaví sa. „Že sa ľudia nemenia? Preboha Joy! Skoro som umrel od strachu, že sa ti niečo stalo. Stále mi na tebe záleží, bola si jediný človek." Prestane, preglgne, potlačí slzy a pokračuje. „Jediný človek, ktorý mi rozumel, ktorý ma bral takého aký som bol a budem, vždy a všade. Chýbajú mi rozhovory, kde sme sa smiali a nevedeli sme prestať, chýbajú mi momenty, kedy sme spolu vyberali našu prvú motorku, kedy sme sedeli na polícii a robili si z toho srandu, chýbajú mi chvíle, kedy som ťa utešoval, keď ti dal niekto kopačky a naopak. A všetko sme zahodili kvôli blbej puse a následne hádke." Po lícach mu zíde pár sĺz, zatiaľ čo ja úspešne držím sľub mlčanlivosti. S potlačujúcimi emóciami vyvaľujem na neho oči a pokúšam sa vstrebať Kevinov monológ. „Ak je v tebe ešte niekde kúsok tvojho pravého ja, Joy, cítila by si to rovnako." Odpochoduje a zmizne za dverami.

Bez slova čučím na dvere. Cítim to rovnako? Pravého ja. Chýba mi? Chýba, ale... chýba priznaj si to. Prečo ti chýba? Ublížili sme si obaja. Odpustenie, zmierenie, Kevin.

Posledné tri slová mi behajú po mozgu už poriadných osem hodín. Počas toho prišli všetci z rodiny a nevyzerali najlepšie. Asi som ich vystrašila. Chudáci, ale z časti si to zaslúžili. Nebudem hnusná, lebo ich mám rada a nakoniec som vďačná, že prišli. Potešili ma a vyplnili čas medzi vyšetreniami.