To, čo sa nikdy nemalo stať

Kapitola 15/ časť 2.

Okrem všetkého iného čo sa deje si stále nepamätám, prečo som bol v horiacej budove. Doktori povedali, že sa mi pamäť vráti, ale že možno je lepšie, keď si nič pamätať nebudem. Mozog si to nepamätá, pretože to bolo niečo, čo by ma traumatizovalo, tak to radšej vylúčil z obežnej dráhy.

Rany sa mi odvtedy už stihli zahojiť a aj štichy mi vybrali. Doktor ma prešetril, či mi náhodou niečo nie je, ale nie je. Zdravý som ako ryba, len trochu malátny, lebo som si prešiel ťažkým obdobím. Psychológ povedal, náš psychológ z agentúry, že telo je fyzicky aj psychicky vyčerpané a žiada si odpočinok, tak ma stiahol ako agenta a len sa mám starať o seba a o svoje zdravie.

Lenže ja sa starám ešte aj druhých zdravie a tým je Joy, ktorá začala chodiť na chemoterapie a na sedenia s psychológom, kam rada nechodí. Nemá ho rada, no pomohol by jej, kebyže nie je taká tvrdohlavá a panovačná. Je pravda, že sa trochu obmäkčila, ale stále s ňou všetko lomcuje. Je to na ňu moc, toto všetko okolo.

Dnes ideme znova na závody, kvôli ktorým sme sa opäť chytili, lebo som jej zakázal jazdiť. Nepovedal som jej dôvod, pretože ho nemôže vedieť. No vyčítala mi to, že som už jak jej bratia, že ju nenechám a bojím sa o ňu. Potom mi do očí vykričala, že sa postará sama o seba. No a skončilo to tým, že som sa jej ospravedlňoval a ona mi napísala, že ju to mrzí. Proste stále dookola to isté v trochu lepšom svetle, no aj tak musíme znova všetko budovať.

Teoreticky sa stalo celkom dosť vecí za posledné dni, ale nie o všetkých sa chce človeku rozprávať. Niekedy mám proste pocit si len ľahnúť na cestu, pozerať na hviezdy a mať prázdnu hlavu. Proste žiadne myšlienky. Len ja, tma, ticho, obloha a ten prebiehajúci moment. Všetko, čo človek potrebuje je vypnúť. To by sa malo robiť v noci, lenže ľudí ako ja strašia nočné mory, ktorých sa nedá poriadne zbaviť. Je to ako boj s duchom. Nikdy ho nechytíš.

Dosť depresívneho premýšľania. Oblečiem si roztrhané bledomodré rifle a biele tielko. Nastriekam na seba voňavku, schmatnem kľúče, mobil a vyberiem sa na závody. Dnes nejazdím, dnes sa len učím na chybách druhých. Jazdím už dlho a dobre, ale aj tak sa mám čo učiť a to je najlepšie na chybách druhých.

Prídem na miesto, zaplatím vstup. Teda zaplatím ako zaplatím; mám ho lacnejšie, lebo aj spoluzakladatelia musia platiť. To je pravidlo, aby všetko bolo spravodlivé a aby ľudia vedeli, že to tu berieme vážne.

S niekoľkými ľuďmi si podám ruky alebo im zakývam a posuniem sa smerom k cieľovej osobe tohto večera. K Vilovi. Podáme si ruky a spýtam sa ho na určité veci. Ochotne mi odpovie a potom sa dám nachvíľu stranou, lebo mi pípne esemeska od Joy.

J: „Sorry bro, ale dnes nejdem. Cítim sa ako kus hovna." Plus emoji exkrementu.

K: „Tak oddychuj ty hovno. GN" Usmiaty emoji.

J: „Debilko, pozdravuj." Fakáč. Príloha: fotka Joy ako ukazuje prostredník.

K: „To čo je za sliepku na tej fotke?"

J: „Kde? Ja vidím len sexy babu. Možno, keď ti trochu utiahnem prívod vzduchu do pľúc, potom možno budeš vidieť sliepku, ale teraz tuším potrebuješ očného, nemyslíš?"

K: „A tebe onkológa, lebo tieto chemoterapie na teba pôsobia ako drogy."

Až keď neodpisuje pochopím, že toto bolo moc.

K: „Prepáč." Smutný emoji.

J: „Zašli sme ďaleko. To je znamenie, že asi by sme už mali prestať písať, radšej si choď užívať jazdu. Pekný večer. Lav jú." Srdiečko.