To, čo sa nikdy nemalo stať

Prológ

Kevin

Súostrovie Kajany v Indickom oceáne

Piatok 22:53, 7/júl/2023

„Dáš si?" ozve sa Abi s pohárom minerálky v ruke.

Vystriem sa a napravím si oblek. „Áno, ďakujem," odpoviem, zoberiem si pohár a zostane medzi nami ticho.

Abi je moja kamarátka. Je to obyčajné dievča s neobyčajným výzorom. Má čierne vlasy, oblečené modré šaty, ktoré jej pekne zvýrazňujú sýtomodré oči. Obaja sa opierame o parapetu, na ktorej sú položené sviečky. Na pódiu pred nami hrá živá hudba, pokračujú piesňou Put Your Head On My Shoulder. V tej chvíli si ľudia nájdu svojich partnerov, priľnú k sebe a užívajú si večer ďalej. Ja namiesto toho, aby som tancoval radšej premýšľam nad tým, ako napravím dnešnú hádku s Joy a taktiež sa musím sústrediť na misiu.

Abi sa obzerá po miestnosti, ktorá je preplnená ľuďmi. Táto všetká paráda je kvôli dnešným narodeninám Joy. Ľudia to poväčšine nazývajú narodeninový ples, ale všetci čo poznajú Joy a rodinu Parkerovcov vedia, že je to Masonova obchodná schôdzka. A tak sa tomu aj hovorí schôdzka. Joy mi raz povedala, že je to skôr otcov večierok ako jej a preto sa vždy ukáže len nachvíľu, a to keď sa gratuluje. Takže prvé dve hodiny a potom zmizne. Zaujímavosťou je, že vždy na to isté miesto. Každý jeden rok od svojich ôsmich je to deka, čaj a lavička, z ktorej vidno nádherný západ Slnka a bohatú nočnú oblohu. Akoby som ju videl. Automaticky sa pozriem von oknom, či ju náhodou neuvidím, ale nikde nič iba mesiac osvetľuje pláž. Nie je ešte celkom tma, takže obloha je jemne sfarbená do modrej, ružovej a fialovej.

Ale Joy nevidím nikde v miestnosti, asi sa mi snaží vyhýbať alebo jej mama zase niekoho dohodila a musí sa s ním rozprávať celý večer. Takto to býva skoro na každom večierku už asi rok. Joy preto neznáša tieto veci a radšej sa vyhovorí, že jej nie je dobre a ujde niekam, kde má pokoj.

Lenže ja ju teraz potrebujem nájsť a zrovna nemôžem, lebo sa musím sústrediť. Bol by som vďačný, kebyže ju teraz stretnem, vytiahnem na parket, odtiahnem stranou a všetko jej vysvetlím. To by išlo asi najjednoduchšie a najrýchlejšie a navyše iný plán nemám.

Ja viem, tiež som sa jej vyhýbal, ale už je to trápne ako sa neustále obchádzame. Potrebujem jej už konečne povedať pravdu. Doba pokročila a šestnásťročné decká už nie sú také hlúpe aby sa pohádali kvôli bezvýznamnej veci.

Z tohto myšlienkového pochodu ma zobudí Abi. „Kevin si v pohode? Vyzeráš dosť zamyslene." Abi trafila do čierneho. Aby bolo jasno, u Abigail znamená zamyslený znepokojený, nervózny, nesvoj, podráždený neviem ako sa to ešte dá pomenovať. Okrem toho sa pristihnem, ako krúžim pohárikom po ukazováku na ľavej ruke, voda sa pekne točí do víru. Ihneď prestanem a trochu sa vystriem, no aj tak nič nepoviem. Nechcem jej povedať, že jediné na čo teraz myslím je Joy. Asi by ma zadrhla, lebo táto misia je dôležitá a aj napriek tomu, že vyzerá sľubne, všeličo sa môže pokaziť. S Joy je to ako škrečok na kolotoči, dookola to isté: hádka, uzmierenie, kamarátstvo. V poslednej dobe je to takto stále, už by sme mali vyhlásiť mier, lebo nonstop sa hádať so svojou prvou najlepšou kamoškou je frustrujúce a unavujúce.

„Kevin vieš, čo tým myslím."

„Áno neboj som okej, teda všetko je okej," dívam sa do blba a stále dúfam, že mi to Abi zožerie aj po 110-krát.

„Myslíš, že sa niečo pokašle?"

„Áno, nie, neviem," moja odpoveď nedáva zmysel a Abigail moje strohé nezmyselné vety nechápe.