To, čo sa nikdy nemalo stať

Kapitola 19/ časť 2.

„Čo funguje tak ako doteraz?" Spýtam sa, keď strčím hlavu medzi dvere a následne ich otvorím celé.

„Ahh, Joy! Ahoj zlatko! Ako ti je?" Pousmeje sa na mňa stále nie v dobrom stave oco, no musím povedať, že vyzerá o niečo lepšie a hlavne triezvo.

„Nahovno!" Zahlásim a obrátim sa na Kevina.

„Nenadávaj a správaj sa slušne!" Povie oco a pozrie na mňa spoza papierov. Hnusne sa na neho zadívam.

„Ja už teda pôjdem, nech máte chvíľu pre seba." Kevin vyjde von a medzi dverami sa otočí a dodá. „Úprimnú sústrasť." Potom celkom zmizne. Svoj pohľad otočím na oca, ktorý sedí za stolom a zdá sa, že pracuje.

„Čo robíš?"

„Pracujem, nevidíš?" Povie, ale tentokrát sa spoza papierov nepozrie.

„Práveže vidím. Čo sa stalo?" Spýtam sa podozrivo.

„Myslím, že je konečne na čase, aby som prevzal svoju prácu namiesto teba."

„Takže to znamená, že sa vraciaš do firmy?" Poviem nadšene, no zároveň mám obavy. Ako mu mám povedať, že firma patrí mne? Toto musím ešte nejako doriešiť, kým to zistí.

„Áno, vraciam sa späť, Slniečko." Povie s úsmevom na čo moje srdce jemne podskočí od šťastia, keď sa úprimne usmeje. No je tu ešte jedna vec, ktorá je dosť citlivá, no musím sa ju opýtať.

„Kedy bude Michaelov pohreb?" Opatrne posuniem otázku k nemu. Povzdychne a odpovie.

„Zajtra. Všetko už je pripravené, nemusíš sa obťažovať. Choď si oddýchnuť. Ja ešte potrebujem ísť do firmy vyriešiť nejaké záležitosti."

„Môžem ísť s tebou?" Vytiahnem na neho a ihneď sa doplním. „Musím ísť tiež do laboratória."

„Ak nemáš nič iné na práci môžeš, ale odchádzam možno tak za dve hodinky, lebo toto treba dokončiť tu."

„Hej jasné. Potom ma zavolaj, budem vo svojej izbe."

„Dobre." Po tejto vete sa vyparím z jeho pracovne a zavítam do svojej izby. Pozriem na mobil a začnem si písať s Abi, ktorá už tiež vie čo sa stalo a píše mi povzbudivé správy. Trochu mi to pomôže. Potom ma už oco zavolá, aby som sa nachystala a spolu vyrazíme do firmy. Nasmerujem si to do svojho laboratória, kde nikto nie je a robím si tam svoje výskumy.

Sadnem si na stoličku a opriem sa do operadla s výsledkami plných informácií v ruke. Pozorne čítam každé jedno slovo a aj keď niečomu nerozumiem, šikovne si to vygooglim na internete, čo to znamená. Nie som dokonalá, neviem všetko.

Postavím sa a zoberiem ďalšie predošlé výskumy zo seba. Prezerám si svoj obraz krvi pred a po tom ako som dostala schopnosti, no oba vyzerajú identicky, no niečo sa mi nepozdá, tak si urobím nový. Potom všetky tri strčím pod mikroskop a vyvesím si ich na tabuli. Pozorne prezerám každý jeden, ale nič. Zľaknem sa, keď sa za mojím chrbtom ozve hlas.

„Čo skúmaš?" Opýta sa oco, keď ku mne pristúpi zozadu.

„Toto? To nič, len sa mi niečo nezdá a neviem, čo to je? No nevadí, čo tu robíš?" Jemne spanikárim, aby na niečo neprišiel, no väčšinu podstatných vecí mám vytiahnutých, takže ak si bude pozorne všímať, tak niečo zistí. Predsa nie je slepý a biochémia mu ide.

„Nič, len som ťa prišiel pozrieť a poďakovať ti za skvelo odvedenú prácu dcérenka moja." Znova mi venuje ten jeho nádherný úsmev, čo ma poteší.