To, čo sa nikdy nemalo stať

Kapitola 17/ časť 2.

Z ničoho nič započujem zvuky motora, a veľmi známeho hneď za sebou. Spanikárim a začnem rozmetať rukami. Pokúšam sa uhasiť oheň na rukách, aby sa nikto nedozvedel, čo tu robím. Veľmi ma neprekvapí, ale zároveň prekvapí, keď sa zo zákruty vynorí nám už známy modrý Dodge, ktorý zjavne spanikári rovnako ako ja. Mne sa nepodarilo uhasiť svoje ruky, lenže čo je horšie, že som sa rozpálil celý.

„Doriti! Hlavne nepanikár! Musíš sa upokojiť, lebo inak to nezastavíš!" Aj keď si to nahováram a naozaj sa veľmi snažím nedokážem sa vrátiť do svojho pôvodného ja. Pokúšam sa uhasiť sám seba tým, že sa pováľam v tráve, ale skôr ju podpálim ako uhasím sám seba. Jazdec z auta vystúpi, ako inak s helmou na hlave a pomaly sa ku mne začne blížiť.

„Nepribližuj sa! Ublížim ti! Radšej zmizni!" Okamžite ho ohriaknem, aby som mu neublížil. Lenže zjavne nemá v pláne odísť. Práve naopak ešte viac sa priblíži až sme od seba možno na dva metre. Potom si kľakne na jedno koleno, zohne hlavu a jednu ruku položí k zemi.

„Čo to kurva robíš! Zmizni kým ťa nezabijem!" Začnem po ňom ziapať a tým sa moje rozhorčenie ešte väčšmi zväčší a vypustím zo seba po ňom nechtiac ostrý plameň. Ruku ihneď stiahnem k telu a začnem byť absolútne zúfalý a vystresovaný, že som ho zabil.

No neznámy sa veľmi rýchlo oženie ľavou rukou, ktorú nemá priloženú na zemi a môj oheň zhltne ako nič. Pozerám na neho ako vyoraná myš. Zostanem stáť ako stĺp.

„Zhlboka dýchaj! Pomôžem ti! Hlavne sa nehýb!" Ozve sa spoza helmy drsný hlas. Prekvapí ma to, no urobím presne to, čo po mne chce.

Následne sa zo zeme zdvihne pomaly bublina vody, ktorá mi začne stúpať od nôh vyššie. Moje telo začne chladnúť a oheň miznúť, no do toho počuť vzlyky jazdca a to ako ho to musí vyčerpávať. Pomaly zdvihne ruku zo zeme a sám sa postaví. Jemne a s citom tvorí niečo čo som nikdy nevidel a nezažil.

Keď už je pri hlave použije aj druhú ruku všimnem si, že je z neho kúsok vody a nie človek v oblečení. Zľaknem sa čo sa prejaví ďalším zahorením mojich rúk.

„Nehýb sa! A nemysli prosím! Len to zhoršuješ!" Zostanem stáť bez myšlienok a len sa modlím nech to už celé skončí. Keď dokončí aj moje ruky, tak obaja padneme na kolená na zem. Moje nevládne telo sa na tú zem doslova rozpleští a všade naokolo vznikne veľký oblak pary, čo nás dvoch oddelí a nevidíme na seba. Potom sa len ozve.

„Dávaj si pozor ako svoje schopnosti využiješ. Sú veľmi neovládateľné a nebezpečné. Musíš si dávať pozor na čo myslíš, čo robíš, kam chodíš a hlavne s kým si. Musíš sa to najskôr naučiť ovládať a experimentovať len po hranice, v ktorých to vieš zastaviť. A hlavne o tom nikomu nehovor."

„Kto si?"

„Teraz si oddýchni a dobre sa najedz. Budeš potrebovať energiu. Tu máš burger?" Predo mnou sa objaví balíček. „A nejaké tekutiny samozrejme. Drž sa!"

„Počkaj! Kto sakra si! Neodchádzaj!" Keď to dopoviem, hmla zmizne, auto naštartuje, do očí mi zasvietia ostré svetlá a Dodge sa vyparí rovnako ako para.

Zafučím a slimačím tempom sa opriem o svoje auto. Zdvihnem si jedlo a vodu, ktoré behom niekoľkých sekúnd už putujú v tráviacom trakte. Aj keď to do seba hodím ostanem poriadne hladný. Trochu roztrasený si sadnem do auta a poberiem sa na ďalšie jedlo.

Ako tak upokojený a najedený sa dopravím domov. Vysilený si ľahnem do postele po studenej sprche a zaspím takmer hneď, no v noci sa niekoľkokrát zobudím celkom spotený a zadýchaný. Sprcha bola absolútne k ničomu.