To, čo sa nikdy nemalo stať

Kapitola 3/ časť 1.

Dorazíme na letisko. Z auta sa dostaneme rovno do lietadla. Väčšinou ešte čakáme, kým bude všetko pripravené a až potom sa ide nasadať, ale tým, že sme s ocom boli vo firme a doma, sme sa zdržali.

Keď nastúpime, uvedomím si, že som zabudla na novú osobu na našej dovolenke a tou je Jackova priateľka. Ani neviem ako sa volá, hovoril mi to Jack vôbec? Vyjdeme po schodoch dovnútra. Nikde ich nevidím, asi majú spánkový režim. To znamená, že kupé má zatmené sklá, kde nevidno dnu ani von. Chápem, že sú unavení, ale mohli ma aspoň pozdraviť. Neriešim túto našu rodinku. Stále som na nich naštvaná ešte z rána.

„Čo si ofučaná?"

„Čo sa staráš Matthew." Snažím sa dostať do zadnej časti, keď zbadám, že Jackovo kupé je voľné a moje má zatmené sklo. Som naštvaná, ako to len ide a mám chuť ich odtiaľ vyhodiť, ale som unavená a nemám energiu na ďalšiu hádku s bratom. Vykašlem sa na celú vec a s nechuťou sa zložím do jeho kupé. Tiež si pustím nočný režim a idem sa pokúsiť spať, pokiaľ nebude prvá prestávka. To je približne o desať hodín. Teraz sú štyri poobede, takže okolo druhej ráno by sme mali opäť pristávať, teda nášho času. Tam to bude aj časovým posunom asi štyri hodiny ráno. Ľahnem si na pomerne pohodlnú posteľ,vytiahnem nejakú stupídnu knihu a o chvíľu vzlietneme.

Správne, netreba žiadne pásy, toto lietadlo nepozná turbulencie a podobné veci. Bolo špeciálne vyrobené pre otca, takže sa netreba čudovať. Je to súkromné lietadlo a otec si ho vybavil čím len chcel. Kto vie, čo všetko tu je. Nikdy som to nezisťovala, pretože som nemala potrebu. Ale zaujímalo by ma, čo všetko tento stroj dokáže. Knihu, ktorú som držala v ruke, som odložila a nachvíľu som zavrela oči. Vypne ma a zaspím.

Zobudím sa, keď počujem, ako všetci vonku bľabocú. Pristáli sme. Všetci vyjdeme von a ja ako posledná. Hodiny na tabuli ukazujú, že je štvrť na tri. Hneď sa odpojím a rovno sa zatúlam k jedlu, lebo som hladná. Dnes, teda včera som do seba toho moc nedala a stále mi nie je dobre. Okrem všetkého sa mi trochu motá hlava, ta dúfam, že tu niekde neodpadnem. Ešteže majú otvorené občerstvenie aj o takejto hodine. Objednám si burger s hranolkami a minerálku. Dávno som nemala túto kombináciu. Sadnem si za jeden zo stolov a obzerám sa po druhých. Na to, koľko je hodín, je tu málo ľudí – väčšinouich tu býva viacej. Toto letisko je taká medzizástavka pre veľa medzinárodných lietadiel, takže je to divné o takejto hodine. Nie je tu skoro nikto okrem personálu.

Všetko jedlo je behom piatich minút fuč, na tanieri ostane len niekoľko hranolčekov, ktoré už pomaly cpem do seba, lebo som plná. Zapozerám sa do svietiacej tabule na stene kde,sú nejaké informácie.

Pohľad vrátim spať na stôl, dopijem vodu a odložím tácku. Zamierim na WC a po ceste natrafím na Jacka.

„DJ?"

„Čo je?"

„Je ti niečo?"

„Všetko. Prečo ste mi zobrali moje miesto?"

„Pam ho chcela, lebo sa jej veľmi páčilo."

„Čo? To je aká výhovorka?"

Začne šepkať. „Nechcel som jej vravieť, že je to tvoje miesto. Nebolo by to blbé?"

„Mohol si mi aspoň napísať alebo nejako oznámiť, že mi mienite ukradnúť sedenie a spanie. Navyše si mi ju ani nepredstavil. A prečo šepkáme?"

„Ahoj, vy dvaja!" Vedľa nás sa zjaví pekná bolndýnka.

„Ahoj! Už si vybavená?"

„Hej! Inak predpokladám, že toto je tá tvoja najúžasnejšia sestra."