To, čo sa nikdy nemalo stať

Kapitola 13/ časť 1.

Kevin

Joy ma vykopne z dverí a zabuchne ich za mnou. Nemám na výber, zase ma odohnala. Čo robím zle? Je chyba vo mne alebo v nej? Už tomu nerozumiem. Nerozumiem už ničomu, čo sa teraz v tejto dobe deje.

Prevrátim oči a zhlboka vydýchnem. Telo mi zaleje dávka hnevu z tohto chaosu. Založím si ruky v bok, nejaký čas postojím pred dverami a rozmýšľam či nemám ísť za ňou. Spoza dverí započujem vzlyky, ale nebúcham ani sa nesnažím dostať dnu. Len si sadnem na zem a opriem sa o dvere.

Po dvoch minútach sa postavím a v tichosti odídem. Prechádzam sa po meste a rozmýšľam nad životom.

Pam zmizla bez toho, aby mi pomohla vyriešiť záhady okolo Ghosta a Fordovcov. Alebo mi mohla aspoň dať viac informácii, ako mi len niečo pichnúť a nechať ma napospas všetkému samého. Všetci sa na mňa spoliehajú. Všetci sa spoliehajú, že dokážem ochrániť Joy, zabásnuť Ghosta a zrušiť najsilnejšiu mafiu na svete. A to všetko úplne sám a v takomto stave.

Je mi nahovno odvtedy, čo mi Pamela dala do tela tú tekutinu. Stále sa mi točí hlava ako keby som pil celý deň a potom nasleduje tyčka, ktorá ani neviem z čoho je, keďže v poslednej dobe mám veľmi zlé stravovacie návyky.

Toto sa musí skončiť a hneď, lebo zachvíľu už nebudem taký silný uniesť všetky problémy. Musím vyriešiť prípad Ghosta, ktorý ničí životy jeden za druhým a rýchlosťou svetla. Lenže túto situáciu sám nezvládnem. Potrebujem pomoc a tú nájdem najskôr u Denka. V hlave sa mi rozbehnú koliečka a vybavujem si scenáre ako to najefektívnejšie vyriešiť. Ako najlepšie skončiť túto misiu, ktorá nemá konca. Zatiaľ.

Zájdem do najbližšieho obchodu a kúpim si mobil so SIM kartou. Nemám nič okrem kreditky, ktorú mám zo sejfu. Sejfy sú skoro všade, lebo keď sa niečo stane počas akcie alebo je agent na „úteku", potrebuje mať zásoby a tie sú skryté všade možne. Musia existovať, lebo základné potreby. Väčšinou sú tam zbrane, oblečenie, sušené jedlo, voda a zašifrované kreditky.

Kreditkou si človek zoženie všetko a so zašifrovanou je to ešte lepšie. Nedá sa tak ľahko vystopovať. Na sieti zanecháva veľmi malé množstvo informácii a tie sú aj tak v krátkom čase odstránené. Celkom cool veci máme v tajných agentúrach, len občas chýbajú dotácie.

Ako agent by som si mal zapamätať isté množstvo poznatkov, no povedzme si, nikto nie je Einstein aby to vedel. Pamätám si naozaj nemálo vecí, ale nie všetko. To by som mal potom hlavu ako melón. Prečo o tom hovorím? Lebo neviem Denkovo číslo.

Povzdychnem si a vyberiem sa na policajnú stanicu. Ohlásim sa na recepcii a opýtam sa na Denka. Dozviem sa, že tu nie. Vraj odišiel asi dve hodiny dozadu a ešte sa nevrátil. Recepčná mi ponúkne, že ho môžem počkať v čakárni, tak si tam sadnem, ale aj po ďalších dvoch hodinách čakania sa neobjaví.

Niečo tu nesedí. Nesedí mi to, že tu nie je. A neviem, prečo tu sedím tak dlho. Môže byť v teréne, ale práveže tipujem, že by skôr bol v kancelárii, s kávou a všetkými zatiaľ uvedenými dôkazmi. Postavím sa a namierim si to k jeho kancelárii. Už z chodby mi je jasné, že sa niečo nie je okej.

Podídem bližšie a zbadám prázdnu kanceláriu. Nič tam nie je - ani stôl, ani stoličky. Nič, len holé steny. Okamžite odtiaľ vypadnem, aby ma nikto nevidel a stratím sa opäť medzi ľudí. V meste kúpim ešte nejaké veci. Prenajmem si byt, kde si veci odložím a zájdem na obľúbené miesto. Do jazierka.

Skočím do vody a na niekoľko sekúnd ostanem pod vodou. Počkám až kým sa mi celkom neminie kyslík a potom sa vynorím. Chcem si utriediť fakty a myšlienky, tak to opakujem niekoľkokrát za sebou.